Milan Dlhý sa narodil 6. januára 1929 v obci Staré Hory pri Banskej Bystrici. Otec Gustáv pracoval v Banskej Bystrici ako obuvník, matka Jozefína bola úradníčka. Milan mal tri staršie sestry a dvoch mladších bratov.
Pre ťažkú situáciu v rodine sa ho ako dvojročného ujala jeho teta Štefánia Lovíšeková, s ktorou odišiel žiť k starej mame do Považskej Bystrice. Tu navštevoval v rokoch 1935 až 1940 ľudovú školu.
V poslednom roku odišiel študovať na saleziánske gymnázium do Šaštína, kde strávil päť rokov: „Bol to ťažký život, veľmi ťažký. Vládol tam prísny režim, skoro ako v kláštore. Trávil som tam desať mesiacov v kuse, iba na dva mesiace som sa cez prázdniny vracal domov. Presviedčali nás, aby sme išli k saleziánom, a tak som sa nechal nahovoriť.“
Barbarská noc
Milan tak išiel na rok do noviciátu vo Svätom Beňadiku, kde ho pripravovali na rehoľný život. Po jeho absolvovaní už ako salezián dokončil kvintu, sextu a septimu na štátnom gymnáziu v Trnave, ktoré sa po čase presťahovalo do obce Hody pri Galante. Po maturite ho pridelili do Bratislavy na Miletičovu ulicu, kde pracoval s mládežou.
Akcia K: Literatúra mu pomohla prežiť Jáchymov Čítajte Do Milanovho života - tak ako do života mnohých iných - zasiahol komunistický prevrat vo februári 1948.
Všetko sa radikálne zmenilo v roku 1950 tzv. Barbarskou nocou z 13. na 14. apríla 1950 - tzv. Akciou K, ktorou komunistický režim tvrdo postihol a násilne zlikvidoval mužské rehoľné rády: „Bývali sme na odľahlejšom mieste a v spálni sme mali uložené hudobné nástroje. Raz v noci niekto zabúchal, ja som si myslel, že ide iba nástroje odovzdať. Otvorím dvere a tam bola plná chodba milícií: ,Oblečte sa, pôjdete s nami!‘ Nič sme si nemohli zobrať, ani perinu.“
Ešte v noci ich odviezli autobusmi, najprv do Šaštína, kde boli krátky čas, a hneď potom do Podolínca, kde boli neustále pod dozorom.
Po určitom čase tých mladších, teda aj Milana, zobrali na práce do Kostolnej pri Trenčíne. Milan sa zúčastnil aj na stavbe Priehrady mládeže, ale trvalo to pomerne krátko: „Tam sme to už mali trošku voľnejšie, ale stále sme boli pod dozorom. Čudoval som sa, ale odtiaľ sme nakoniec mohli ísť domov.“
PTP a zatknutie
Radosť z návratu domov však netrvala dlho: „Hneď, ako som prišiel domov, tri dni som pracoval a hneď na to som dostal povolávací rozkaz. Dali mi okamžitý nástup a musel som ísť do PTP (pomocného technického práporu, pozn. red.). My sme to volali Politicky těžce podezřelí.“
Ako „pétepáka“ Milana najprv nasadili pri Sázave na Morave, väčšinu času bol však v Libavej. Odtiaľ ho presunuli k Přerovu, kde stavali vojenské letisko pre tryskové lietadlá typu MiG: „Ťažko sme pracovali, a oni nás akože platili, ale bolo to veľmi mizerné.“
Neustále ich označovali za nepriateľov režimu a vystavovali politickým školeniam a komunistickej propagande. Žiadaný prevýchovný účinok to však podľa Milana nemalo.
Počas služby v PTP prišiel Milan do kontaktu so saleziánom donom Ernestom Macákom a oboznámil sa s jeho aktivitami proti komunistickému zriadeniu. Don Macák tajne, ale intenzívne pracoval s mladými saleziánmi.
Stýkal sa aj s údajným agentom Vatikánu Františkom Revesom a spoločne nelegálne prevážali duchovných do zahraničia. V Přerove Macák navštívil rehoľníkov, medzi ktorými bol aj Milan, a učil ich bohoslovie.
Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice ich v septembri 1952 v Přerove zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB): „My sme išli ako obyčajne do jedného parku, tam sme si sadli a debatovali. Zrazu sme zbadali, že nás niekto sleduje, a naozaj. Naraz nás obehli muži s revolvermi a povedali: ,Ruky hore.‘ Vtedy dávali vysoké, až 12-ročné tresty, a tak som si pomyslel: ,Radšej ma zastreľte, lebo dvanásť rokov v base žiť nechcem.‘“
(zdroj: Archív M. D.)Odsúdenie na Štedrý deň a jáchymovské peklo
Dňa 8. septembra 1952 ŠtB zobrala Milana do vyšetrovacej väzby pre rozvracanie republiky. Z Přerova ho previezli do Olomouca a o pár dní neskôr do Justičného paláca v Bratislave: „Tam ma držali a vyšetrovali vyše roka. Keď som chcel niečo viac povedať na svoju obhajobu, tak sa vyšetrovateľ rozbehol, že mi dá facku, ale nakoniec mi ju nedal. Keď sa im zdalo, že im nehovorím všetko, čo chcú, tak ma poslali hoci aj na tri mesiace do cely. A tam som len čakal a čakal.“
Nakoniec ho ešte ako vojaka-pétepáka zobrali na dva mesiace do vojenského väzenia v Trenčíne, až sa dostal na súd do Olomouca.
Po 16 mesiacoch, na Štedrý deň roku 1953, Milana odsúdili spolu s Jozefom Kaiserom a Jánom Pivarníkom za združovanie sa proti republike.
Do väzenia sa nedostali náhodou. V Přerove bol na nich nasadený agent ŠtB, ktorý sa vydával za kňaza, ich kamaráta a spolubojovníka: „On chcel, aby som mu pomohol, vraj ho prenasledujú. Spával nado mnou v poschodovej posteli, ja som nevedel, čo je zač,“ spomína Milan.
Usvedčili ich aj z toho, že ich, ako aj ďalších pétepákov-saleziánov navštevoval don Ernest Macák, s ktorým údajne vyvíjali protištátne aktivity. „Na Štedrý deň nás odsúdili, boli sme traja, jeden išiel hneď domov, druhý o dva mesiace a mne ešte naparili osem mesiacov v Jáchymove.“
Milan bol odsúdený na tri roky odňatia slobody, ale jeden rok mal amnestovaný. Šestnásť mesiacov si odsedel vo vyšetrovacej väzbe a zvyšných osem mesiacov strávil v Jáchymove.
Milan bol v Jáchymove v tábore Bratrství, kde sa pracovalo na tri zmeny. Veľakrát menil druh práce, pracoval aj na povrchu bane, kde mal na starosti prísun vozíkov, ale aj priamo v bani, kde bola práca veľmi tvrdá.
Stávalo sa aj veľa ťažkých úrazov. Vyskytli sa pokusy o útek, ale vždy boli neúspešné. Väzni bývali v drevených barakoch, životné podmienky boli otrasné. Neboli tam len politickí väzni, ale aj kriminálnici – zlodeji i vrahovia. Jáchymov bol podľa Milana jednoznačne najhroznejší, horší ako väznenie aj PTP.
Život pod dohľadom ŠtB a vytúžená sloboda
Milan sa po ôsmich mesiacoch v Jáchymove napokon vrátil domov, no nedá sa povedať, že by žil slobodným životom. Stále bol režimu podozrivý, pre zlý kádrový profil mal napriek maturite problém zamestnať sa.
Nedostal žiadnu lepšiu prácu a zamestnania často striedal. Viackrát dostal výpoveď a niekoľkokrát zo zamestnania pre politické tlaky sám odišiel.
Pracoval najmä v stavebníctve a v rokoch 1963 – 1966 si doplnil vzdelanie na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Napriek všetkým problémom si svojpomocne postavil dom v Považskej Bystrici.
ŠtB ho sledovala až do pádu režimu v roku 1989.
Milan istý čas uvažoval, že dodrží svoj sľub a predsa sa stane rehoľníkom. Dúfal, že komunizmus čo najskôr padne a bude to možné. Nakoniec si však založil rodinu. V roku 1960 si vzal za ženu Veroniku, rodenú Sadeckú, ktorá pracovala ako úradníčka v Žiline. Mali dve deti – syna a dcéru – a aj tie pociťovali praktiky komunistického režimu, Milan ich nemohol dať na lepšiu školu.
“38 rokov ma prenasledovali, tie roky som musel pretrpieť. Až vtedy, keď sme štrngali kľúčmi, prišlo konečne uvoľnenie a až potom som bol úplne slobodný.
„
Aj preto sa rodina presťahovala z Považskej Bystrice do Žiliny, kde Milan už ako vdovec žije dodnes. V tomto meste sa mu už predsa len žilo lepšie a deti mali viac možností uplatniť sa. Veľkú radosť a úľavu Milanovi priniesla nežná revolúcia v novembri 1989:
„38 rokov ma prenasledovali, tie roky som musel pretrpieť. Až vtedy, keď sme štrngali kľúčmi, prišlo konečne uvoľnenie a až potom som bol úplne slobodný.“
Milan sa mohol konečne slobodne nadýchnuť a užiť si v pokoji aspoň dôchodok, do ktorého práve na prelome režimov odišiel. Rehabilitovali ho a čiastočne aj odškodnili. Mohol cestovať, čo bolo pred rokom 1989 nepredstaviteľné. Navštívil mnoho krajín, najväčší dojem na neho ako na katolíka spravilo Taliansko.
Archív M. D.Doba komunizmu sa so súčasnosťou podľa Milana nedá porovnať. Komunisti vytvorili triedny systém a triednych nepriateľov a dokonalú atmosféru strachu a zastrašovania: „Ľudia sa tak báli, že boli radšej ticho, lebo sa obávali, že aj ich zavrú, keď videli, za čo všetko zatvárali. Tú atmosféru strachu vytvorili dokonale.“
Milan si celý život uchoval svoju vieru a aj tá mu pomohla prežiť roky utrpenia. Svojho duchovného života sa nikdy nevzdal. V súčasnosti je podľa neho smutné, že ľudia strácajú vieru a žijú predovšetkým konzumným spôsobom života.
Kým mu to zdravie dovoľovalo, zúčastňoval sa na stretnutiach a spomienkových akciách Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS), ktorej je členom.
Zomrel v januári 2019.
Archív M. D. Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Roland Valko
