Marian Kotleba skúšal neúspešne zaujať verejnosť asi štyri roky. Od českých extrémistov sa potom naučil, že ľudí nezaujímajú reči o Tisovi a stavovskom štáte, ale spolužitie s Rómami, tvrdí banskobystrický reportér Denníka N Daniel Vražda, ktorý o Kotlebovi vydáva knihu. Dnes je Marian Kotleba podľa neho štandardný politik žijúci zo štátnych peňazí, ktorý rovnako ako iní nedodržiava sľuby a má za sebou korupčné kauzy.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o Marianovi Kotlebovi?
„Dostal som ponuku od vydavateľstva, či by som takú knihu nechcel napísať. Povedal som si, že sa s týmto pánom pri svojej práci stretávam dosť dlho na to, aby som o ňom vedel sformulovať zopár súvislých viet.“
Kedy ste sa ním stretli prvý raz?
„Bolo to niekedy v rokoch 2004 či 2005, keď organizoval svoje fakľové pochody.“

Aká bola vtedy jeho rétorika?
„Išlo o klasické neoľudácke myšlienky, že Tiso bol najlepším prezidentom, Slovenské národné povstanie bolo pučom a podobne.“
Pôsobil ako zdatný rečník, ktorý dokáže strhnúť davy?
„V tom čase nie. Pamätám si, že v prejavoch bol rozpačitý, pôsobil skôr smiešne než znepokojujúco. Na jeho podujatiach v Banskej Bystrici ich tam stálo len zopár. Na tom rozľahlom námestí sa takáto malá skupinka úplne stratila. Ak sa ľudia pristavili, tak len zo zvedavosti, aby si obzreli uniformovaných ľudí stojacich v šíku.“
Vedeli Kotlebovi žiaci a kolegovia o týchto jeho aktivitách?
„Jeho kolegovia a nadriadení pôsobili prekvapene a mám chuť im veriť, že o tom nevedeli. Študenti totiž o tom tiež nevedeli a Kotleba bol pre nich mladý učiteľ zaujímavého IT predmetu. Mali ho radi. Kotleba zrejme žil dva životy, jeden bol život sympatického učiteľa, druhý bol život s fakľou na ulici.“
Ako je možné, že ho hneď neprepustili?
„Bolo by to pre školu najjednoduchšie riešenie, no nemohli ho prepustiť len tak. Hrozila by im od neho žaloba za porušenie pracovnoprávnych vzťahov.“