Bol by to deň ako každý iný, keby sa Oliver Burkeman práve nechystal celkom dobrovoľne podstúpiť najdesivejší zážitok svojho života. Vošiel do metra a ďalej už nevnímal.
Potil sa. Mal zvýšený tep. Nestíhal dýchať.
V najbližších chvíľach sa mal postaviť zoči-voči trápnosti a vyskúšať si, ako sa budú tváriť spolucestujúci, keď pred nimi nahlas vysloví názvy prichádzajúcich zastávok. Jednu po druhej a tak, aby ho všetci počuli. Nič viac ani menej.
“Spýtajte sa seba, či ste šťastný a hneď prestanete byť.
„
Oliver Burkeman bol pritom ako stĺpčekár denníka The Guardian zvyknutý na pozornosť čitateľov, nie však ľudí v metre. Teraz bol nervózny, lebo sa mal strápniť pred desiatkami konkrétnych ľudí.
Miera strachu, ktorú cítil, vôbec nezodpovedala reálnemu nebezpečenstvu. Uvedomoval si, že ho ľudia budú buď ignorovať úplne, alebo sa nad situáciou len na chvíľku pozastavia. Prečo teda cítil extrémnu úzkosť?
Odpoveď pravdepodobne ukázal experiment psychologičky nemeckého pôvodu Gabriely Oettingenovej, ktorá nechala skupinu smädných ľudí predstavovať si pohár s ľadovou vodou.
Zistila, že pocit smädu dokázala uhasiť už samotná predstava pohára s vodou. Rovnaký princíp vysvetľuje aj Burkemanov extrémny strach. V jeho mysli samotná situácia vopred prebiehala a telo na ňu ihneď reagovalo.
Výskumy však ukazujú, že negatívnym zážitkom sa nesmieme vyhýbať, lebo v skutočnosti sú nutné pre naše duševné zdravie.
Aká je cesta ku šťastiu
To, že cesta ku šťastiu môže viesť cez vnútorné prijatie nepríjemných zážitkov, si myslel americký psychológ Albert Ellis.
Svojim pacientom ordinoval starovekú filozofiu stoikov, ktorá káže prijímať zážitky také, aké sú a zachovať pokoj. Mali tak preskúmať, ako silno sa bránime negatívnym zážitkom a nakoľko je prehnaný či iracionálny náš strach z nich.