Sedemdesiat psov razom spustí zo svojich kotercov prenikavý štekot.
„Cítia, že sa ide hrýzť,“ hovorí Monika Dulanská.
Jej manžel Marcel Dulanský už stojí ako figurant uprostred cvičiska. V dráždivo-červenom ochrannom obleku čaká, kým sa nemecký ovčiak k nemu rozbehne a zahryzne sa mu do ramena.
Netrpezlivé zviera zatiaľ pevne drží na vôdzke jeho brat Dušan. Na povel psa púšťa.
O pár sekúnd cvičiteľ jedným chmatom vyhodí asi tridsaťkilové zviera nad seba. Drží ho v náručí takmer ako malé dieťa. Pes je neustále zahryznutý do cvičiteľovho ramena.
Dulanského púšťa až po tom, čo ho surovo odtiahne Dušan, ktorý po celý čas bratovi asistuje. Pes menom Demon začne naliehavo štekať. Akoby mu jedno zahryznutie nestačilo. Pýta si ďalšie.
Žiadny cirkus, ale tvrdý tréning
Sme na cvičisku neďaleko Hlohovca, kde Marcel Dulanský trénuje pracovné plemená psov. Väčšina z nich končí u amerických policajtov, colníkov, na ambasádach ale aj v armáde. Medzi jeho zákazníkmi sú NATO či UNICEF.
Noví majitelia využívajú vycvičené psy na hľadanie drog, výbušnín či stopovanie vrahov a zlodejov. Niektoré psy pomáhajú pri záchranárskych prácach.
Asi trojminútový tréning Demona je dosť tvrdý. Cvičiteľ používa bičík, niekedy ním praskne o vrak auta, čo znie, akoby niekto vystrelil z pištole. Inokedy bič namieri proti psovi, ktorého provokuje k lepšiemu výkonu a zároveň pripravuje na neľahkú prácu v polícii.
„Nebojíte sa aktivistov zo Slobody zvierat?“ pýtame sa spontánne, kým na cvičisko privádzajú ďalšieho nedočkavého psa.
„Hryzenie je pre psa odmenou, teší sa na to. Nerobíme cirkus. Pes to musí vydržať,“ odpovedá Dulanský sebaisto – túto prácu robí totiž viac ako tri desiatky rokov.
Tréner Dulanský prezradil, že pes mu ušiel len raz v živote. Zviera sa po pár dňoch vrátilo, nikoho nezranilo. (zdroj: Jozef Jakubčo, SME)Hoci tréning sa začal len pred chvíľou, podvedome ustupujeme o dva kroky, aby sa pes nerozbehol aj po nás, keďže stojíme len pár metrov od figuranta bez akejkoľvek ochrany.
„Naše psy sú sociálne, môžete ich pohladkať. Sú agresívne len na manžela. Vtedy sa im v hlave zmení klapka a začnú si robiť svoju prácu,“ ubezpečuje nás pani Dulanská, ktorá si všimla našu ostražitosť.
Rozjareného psa opatrne pohladkáme. Neútočí a dotyk sa mu páči. Strach opadá.
