Narodil sa ako Dalibor Neumann, jeho otec Aleš Ján Neumann si však po roku 1945 zmenil priezvisko na Norský. „Po vojne boli tendencie, aby si dôstojníci v československej armáde menili nemecké mená na české, preto sa otec premenoval,“ vysvetľuje Dalibor.
Aleš Ján Neumann bol československý legionár, bojoval v Taliansku. V roku 1920 bol odvelený k posádke v Košiciach. Tam sa zoznámil s Máriou, rodenou Gordanovou.
Tá, hoci bola vydatá a mala dcéru, sa do neho zamilovala tak, že sa rozviedla. V roku 1929 sa vzali, 22. júla 1931 sa im narodil Dalibor.
Rodina sa pre otcovu prácu často sťahovala. Za protektorátu bol Aleš Ján Neumann poverený organizovaním likvidácie zaniknutej československej armády a potom ho umiestnili na daňový úrad v Holešove.
„Nedokázal sa vyrovnať s tým, že tam všetko, pochopiteľne, ovládali Nemci. Preto išiel radšej pracovať manuálne. Bol vyučený stolár a potom do konca vojny pracoval v továrni Iris, kde sa vyrábal ohýbaný nábytok.
Boli sme štyri deti, ale žili sme si dobre. Otec pracoval, matka si privyrábala šitím. Nemohli sme vyskakovať, ale núdzu sme netreli. Mal som pekné detstvo, rodičia boli skvelí,“ rozpráva Dalibor.
Tridsiate roky v Košiciach. (zdroj: Archív D. N.)Prepustenie otca z armády
Ihneď po oslobodení sa otec znovu prihlásil do armády. Pridelili ho k posádke vo Frenštáte pod Radhoštěm. Tam rodina definitívne zakotvila.
Pekné obdobie však trvalo len do roku 1948. Daliborov otec dával najavo nesúhlas s tým, akým spôsobom komunisti preberali moc v krajine. Z armády ho prepustili a začal pracovať ako robotník v sklade.
Pre rodinu sa začali ťažké časy. Zatkli Daliborovu najstaršiu sestru Kvetu, spolu s jej manželom – pražským právnikom Josefom Hamplom. V roku 1949 oboch v politickom procese odsúdili za to, že u nich prespal muž, ktorý sa chystal emigrovať za hranice.
Dalibor je však presvedčený, že hlavným dôvodom ich ťažkostí bolo, že Josef Hampl pochádzal z bohatej rodiny a komunistom išlo o jeho majetok. Kveta nakoniec strávila vo väzení deväť rokov, jej muž o rok dlhšie.
„Jazdil som za ňou do väzenia. Obdivoval som ju za to, že vydržala. Keď ju zatkli, mala dvadsaťšesť rokov. Pripravili ju o deväť najkrajších rokov života. Von vyšla ako tridsaťpäťročná žena, deti už potom nemala,“ rozpráva Dalibor, ktorý bol v tom čase študentom gymnázia. Jeho odpor ku komunizmu narastal.
Doma sa u nich často hovorilo o politickej situácii. Spomína si, ako s otcom počúval proces s Miladou Horákovou: „Vedel som, že to nie je normálne. Otec hovoril, že náš čaká zlá doba a nebudeme sa mať ako predtým. Snažil sa nás na to zo všetkých síl pripraviť a veľmi mu záležalo na tom, aby som dokončil gymnázium.“
K maturite ho najskôr nepripustili
Niekoľko dní pred začiatkom maturitného týždňa prišiel do triedy jeho triedny profesor a oznámil žiakom, že k maturitnej skúške traja z nich nebudú pripustení. U dvoch to nebolo prekvapením, mali mizerné študijné výsledky. Tretím bol Dalibor.
V porovnaní s nimi bol veľmi dobrým študentom. „Bol to šok,“ hovorí Dalibor. Triedny učiteľ mu objasnil, že komisia sa tak rozhodla pre politickú neznalosť a neuvedomelosť. „Na to som vstal a povedal som, že tú politickú neuvedomelosť beriem, ale politickú neznalosť nie, pretože v politike sa vyznám. A sadol som si,“ vraví.
Zistil, že v komisii, ktorá o ňom rozhodla, boli aj niektorí z jeho spolužiakov. Záznam s ich podpismi má dodnes uschovaný. „Spolužiaci sa vtedy navzájom udávali a vylučovali zo štúdia, písali na seba kádrové posudky. Bola to príšerná doba,“ spomína.
“Veľa ľudí síce zmýšľalo ako my, ale zároveň radšej mlčali. Pretože išlo o ich životy, existenciu, budúcnosť. Vo výsledku bolo lepšie byť ticho
„
Jeho otec bol zdrvený. Na vzdelaní detí mu veľmi záležalo. Vypravil sa preto do školy. Mal podporu mnohých obyvateľov Frenštátu. V meste sa totiž o Daliborovi začalo hovoriť.
Ľudia sa čudovali, ako je možné, že ho nechcú pripustiť k maturite, keďže išlo o bezproblémového študenta a slušného mládenca.
„Nastalo určité verejné pozdvihnutie, takže komisia znovu zasadla. Otec sa vrátil asi o štyri hodiny a vyhlásil, že maturovať predsa len budem,“ spomína Dalibor.
V meste malo podľa jeho spomienok veľa ľudí voči komunistom jasne odmietavý postoj. Ide o podhorské mesto, ľudia tam mali polia, usadlosti, boli zvyknutí súkromne hospodáriť, a tak komunistické idey mnohí odmietali.
„Lenže voči tejto občianskej zatvrdnutosti stála politická moc, ktorá ovplyvňovala bežné a dôležité veci, napríklad to, či otec bude pri lopate a podobne. Takže veľa ľudí síce zmýšľalo ako my, ale zároveň radšej mlčali. Pretože išlo o ich životy, existenciu, budúcnosť. Vo výsledku bolo lepšie byť ticho,“ vysvetľuje.
Dalibor v roku 1963 s dcérou. (zdroj: Archív D. N.)Práca pri sústruhu a na poli
Daliborovi bolo jasné, že ako syn dôstojníka prepusteného z armády a ako brat ženy odsúdenej v politickom procese nemá šancu dostať sa na vysokú školu. Bál sa, že ho po maturite pošlú pracovať do bane. V tom čase prebiehali obrovské nábory do baníctva.
Rýchlo si preto vybavil miesto v továrni MEZ vo Frenštáte. Pracoval pri sústruhu a bol rád, že mohol zostať doma v horách a nemusel fárať v ostravských baniach.
„Otec si kládol za vinu, že som skončil pri sústruhu. Mal som malý plat. Tak som si aspoň večerne urobil strojnícku priemyslovku, aby som sa dostal na lepšie miesto a bral viac.“
Obdobie 60. rokov bolo preňho príjemnejšie než predchádzajúce desaťročia.
V spoločnosti bolo cítiť uvoľnenie a jemu sa navyše začalo dariť ako konferenciérovi hudobných a športových podujatí. Vedel rozprávať a hral v ochotníckom divadelnom krúžku, voľný čas mu vypĺňala kultúra.
“Človek vtedy všetko robil pre to, aby nemyslel na to, ako vlastne žije.
„
Vo Frenštáte a okolí sa stal známou osobnosťou.
„Človek to vtedy všetko robil pre to, aby nemyslel na to, ako vlastne žije. My, čo sme robili kultúru, sme to brali tak, že ľudí treba zabaviť a priviesť na iné myšlienky. Nepovažujem to za kolaboráciu s vtedajším režimom, myslím si, že to bola záslužná činnosť,“ premieta.
Jeho mladší brat Přemysl sa v roku 1969 dostal na medicínu, bol jediným členom rodiny, ktorý študoval na vysokej škole. Dalibor aj to pripisuje uvoľneným pomerom v spoločnosti.
Príchod Sovietov
Nádeje na lepší život sa skončili v auguste 1968, keď pred bránami podniku Tatra uvidel stáť sovietske vojská.
„Naši ich dnu nevpustili. Bolo tam veľké zhromaždenie proti okupácii. Uvažovalo sa o štrajku. Celé osadenstvo fabriky sa postavilo proti tomu, aby Rusi išli dovnútra. Lenže to sa všetko rýchlo zmenilo,“ hovorí Dalibor.
Nastalo ďalšie smutné obdobie. Dalibor sa snažil nájsť únik v ochotníckom divadle a moderovaní záujmových akcií. Veľmi ťažko niesol, že Frenštát sa zmenil.
Tamojšie kasárne obsadili sovietski vojaci. Pribúdalo ich. Nakoniec v meste žilo vyše dvetisíc vojakov a stovky ich rodinných príslušníkov.
V meste dochádzalo ku konfliktom. Keď vojaci prišli do krčmy a zavesili si kabáty, stávalo sa, že im niekto z nich tajne kus odstrihol.
„Miestni sa s nimi často popasovali. Pretože oni sa v krčme rozvaľovali, peňazí mali plno. Neskôr začali byť styky s Rusmi pre niektorých miestnych výhodné. Nazýval som to hospodárskou kolaboráciou. Keď Rusi išli domov na dovolenku, vozili sem chladničky a rôzne elektrospotrebiče, ktoré tu neboli. Vozili to vo veľkom a miestni to od nich kupovali.“
Obyvateľom Frenštátu však prekážalo, že vojaci a ich rodiny vykupujú tovar v obchodoch.
„Mali dosť peňazí, kurz bol pre nich výhodný. Ich manželky – my sme im hovorili baryšne – celý deň nič nerobili. Keď prišiel tovar, všetko vykúpili. Naše ženy išli z práce a v obchodoch už nebolo nič. Baryšne vykupovali zubné kefky, zubné pasty, mydlá. Dnes si už nikto nevie predstaviť, čo všetko vtedy chýbalo,“spomína Dalibor.
Koncom 80. rokov pracoval vo Frenštáte ako vedúci chemickej čistiarne. Keď sa začali revolučné udalosti v novembri 1989, stal sa jedným zo zakladateľov miestneho Občianskeho fóra: „Videl som, ako u nás na námestí rečnili študenti z Olomouca, ľudia ich počúvali, ale nič nerobili. Uvedomil som si, že túto šancu nesmieme premárniť ako tú v roku ‘68. Že to musíme dotiahnuť do konca. Vedel som rozprávať, nemal som trému, a tak som na námestí a v kultúrnom dome rečnil takmer každý deň. Naša skupina sa rozhodla, že v prvom rade treba Rusov vyhnať z mesta. A ja som to dostal na starosť.“
Vyjednávanie s veliteľom posádky
Dalibor teda nadviazal kontakt s veliteľom posádky. Pocit, keď po prvý raz vošiel do kasární, opisuje slovami: „Bolo mi úzko. Videl som tú šialenú vojenskú mašinériu. Mali tam rakety zem-vzduch, odpaľovacie prostriedky. Bolo mi jasné, že na nich musím tvrdo, ale zároveň múdro,“ vysvetľuje.
Kapitánovi sa predstavil ako zástupca Občianskeho fóra, ktoré prevzalo moc na radnici. Dotyčný už o prevrate vedel, ale vypytoval sa, kde sú dovtedajší predstavitelia mesta. Dalibor mu vysvetlil, že mesto má nových predstaviteľov a on je jedným z nich.
„Hovorili sme o tom, že odsun sovietskych vojsk z východnej Európy je daný, že už je dojednaný s Gorbačovom na medzinárodnej úrovni. Dohodli sme schôdzku s novým vedením mesta. On chcel, aby sme sa zišli v kasárňach, ja som trval na tom, že ich delegácia má prísť na radnicu. Súhlasil.“
Z rokovaní bolo zrejmé, že sovietski vojaci sa budú snažiť zostať v Československu čo najdlhšie. Schôdzok sa konalo niekoľko.
„Veliteľ protilietadlového pluku sa volal Smirnov. Potykali sme si. Povedal mi: ,Dalibor, to nepôjde, máme množstvo techniky, potrebujeme veľa času.' Ja na to, že medzinárodná situácia jasne určuje, že musia odísť. A tak stále dookola.“
Nakoniec sovietskeho veliteľa upozornil, že z Európy budú odchádzať späť do Sovietskeho zväzu státisíce vojakov: „Povedal som mu, aby si uvedomil, že vo výhode budú tí, ktorí sa vrátia najskôr. Pre nich budú miesta v kasárňach, byty, ale čo tí ďalší? Tí skončia niekde na poli v stanoch. Na to už počul, zamyslel sa. Zabralo to.“
Veliteľ mu oznámil, že vojaci z Frenštátu sa budú sťahovať zo všetkých sovietskych posádok vo vtedajšom Československu ako prvé.
V čase rokovaní prišiel na radnicu list z Prahy s výzvou, aby sa prihlásili zástupcovia miest, v ktorých sú sovietskej posádky, pretože sa tvorí komisia, ktorá bude pracovať na ich odsune.
„Povedal som: ,Tak my už ich máme skoro vo vagónoch a teraz začne konať nejaká komisia a všetko sa spomalí.' Ani som nevedel, kto je na tom liste podpísaný, bolo tam nejaké meno začínajúce sa písmenom K, nejaký Kocián alebo tak,“ rozpráva Dalibor.
Až neskôr zistil, že išlo o podpis Michaela Kocába, ktorý bol po roku 1989 poverený organizovaním celorepublikového odsunu sovietskej armády z Československa.
„Musela to byť obrovská práca zorganizovať to za celú republiku a verím, že pán Kocáb sa potom mohol cítiť nedocenený. Ale my sme to vtedy nemohli akceptovať. Pre nás bolo dôležité, kedy odíde prvá posádka, tá od nás. My sme si to urobili po svojom,“ vysvetľuje Dalibor.
Krásny deň odchodu
Dalibor má dodnes odložený kalendár s vyznačeným dátumom 26. február 1990 a má tam zapísané "14.40 – stanica".
Vtedy začali z Frenštátu odchádzať prvé vlaky naložené vojakmi a ich technikou: „V kasárňach bola slávnosť, velitelia nastúpili, lúčili sa s nami. Postavili si tam malú tribúnu, pozývali ma, nech sa tam postavím s nimi. Ja som si vravel:,To určite, s vami budem stáť na tribúne. Nikdy!’“
Posledný vlak s vojakmi odišiel z Frenštátu 13. marca 1990. Dalibor Norský to s kamarátmi poriadne oslávil.
Bol zvolený do mestského zastupiteľstva, na radnici pôsobil ako tajomník. Spolu s kolegami pracoval na tom, aby sa byty po sovietskych rodinách opravili a pridelili občanom mesta. Šokovalo ho, v ako strašnom stave sa byty nachádzali.
Sovieti po sebe zanechali spúšť Čítajte „Všetko bolo rozbité, zničené. Charakteristické bolo, že steny bytov mali natreté červenou alebo tmavohnedou farbou, prípadne oblepené oranžovo-zelenou tapetou. Aj kasárne boli v príšernom stave. Mali tam obrovské cisterny plné benzínu, ktorý z nich presakoval do zeme a pretekal až do rieky Lubina," opisuje.
Dalibor na radnici pracoval dva roky, potom odišiel do penzie. „Sám som presadzoval, aby ľudia neboli dlhý čas v rovnakej funkcii, a tak som v šesťdesiatich rokoch odišiel do dôchodku.“
Dalibor Norský v roku 2017. (zdroj: Archív D. N.)Najdôležitejšie je bojovať za slobodu
Myslel si, že väčšina obyvateľov mesta už zabudla, koľko úsilia venoval tomu, aby z neho odišli sovietski vojaci najskôr z celej krajiny.
Prekvapilo ho preto, že mu frenštátská radnica v roku 2016 udelila Cenu svätého Martina, ktorú mesto udeľuje významným obyvateľom.
„Vážim si to, že som ju dostal za svoj celoživotný postoj. Pretože mať v živote postoj je veľmi dôležité. A myslím, že ja som ho mal,“ hovorí.
Vďaka tejto cene si mnoho obyvateľov mesta uvedomilo, čo pre nich urobil. „Teraz za mnou chodia, vypytujú sa, aké to bolo. Hovoria, že som vtedy musel mať odvahu.“
“Dobre viem, ako sa sloboda ľahko stráca a ako ťažko sa získava.
„
„Človek musí bojovať za pocit slobody. Ak chce byť slobodný, musí sa niečoho vzdať, niečo obetovať. Ale keď človek vie, že bojuje za svoju slobodu, je nepremožiteľný. Už som starý chlap, ale keby som cítil, že mi chce niekto slobodu zase vziať, stále by som bol schopný za ňu bojovať. Pretože veľmi dobre viem, ako ľahko sa stráca a ako ťažko sa získava.“
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Scarlett Wilková
Beata
Balogová
