Je šesť hodín ráno a v Nedožeroch-Brezanoch budík naruší pokojnú noc. Ozýva sa v celom dome, až kým ho chirurg nevypne. Vstane z postele, odkráča do kúpeľne, zasvieti, zhasne, v kuchyni si spraví kávu a čaj.
Prvé jedlo si dá až v práci, kam prichádza o siedmej. Dnes ho čaká operácia, na ktorú sa pripravoval niekoľko týždňov a získal za ňu ocenenie v ankete Top inovácie v medicíne. Pritom trvala necelé dve hodiny.
“Hnis najskôr prerazil cez kožu, potom vystrekol von a vytekal necelý mesiac, až kým sa rana neuzavrela.
„
Šesťdesiatročný pacient mal v brušnej stene infekciu a vytekal mu z nej hnis. Keď sa však cez brucho začal dostávať von aj črevný obsah, v bojnickej nemocnici začali okamžite hľadať vhodné riešenie.
Použijeme biologickú sieťku, geneticky upravenú bravčovú kožu pokrytú prasacím kolagénom. Je to jediná možnosť. No zatiaľ málo známa.
Keď o tom primár chirurgického oddelenia bojnickej nemocnice Roman Velický niekomu povedal, stretával sa skôr s nesúhlasom.
„Štyri až päť rokov sa do toho nechcel nikto pustiť. Každý od toho dával ruky preč. Všade mi hovorili: kde vám to začali, nech s tým aj pokračujú,“ vysvetľuje pacient Pavol Arpáš, entomológ.
Jazva nebola jediný problém
Viac ako štyridsať rokov chytal motýle a hmyz, no posledné roky mu skomplikovala život rana na bruchu. Kým mu odtiaľ vytekal len hnis, stačilo vlhké krytie. Keď však začal vychádzať črevný obsah, krytie už bolo nedostatočné.
Dovtedy si ho menil raz denne, keď bolo nasiaknuté zápalovou tekutinou. Ranu si vyčistil vlhčenými obrúskami a pravidelne prelepoval.
Prešli dva roky, kým chirurg Roman Velický prišiel na to, ako hnisajúcu ranu vyliečiť. (zdroj: archív Romana Velického)Jazva na bruchu však nebola jediná zdravotná patália. Po oslave 46. narodenín chodil do nemocnice pomerne často. Raz so zápalom mozgových blán, potom s pankreatitídou, zápalom pľúc a nakoniec aj pre infarkt.
Hospitalizovaný býval zhruba raz do mesiaca, väčšinou v ťažkom stave. Preliečili ho antibiotikami a po pár dňoch išiel domov. Menej úspešní boli v prípade syntetickej sieťky. Keď sa mu do nej dostala infekcia, pomaly začala hnisať.
Bol to pre neho predovšetkým estetický problém, no občas mal záchvaty bolesti. Trvalo to takmer päť rokov, počas ktorých mu manželka prala bielizeň osobitne. Hnis najskôr prerazil cez kožu, potom vystrekol von a vytekal necelý mesiac, až kým sa rana neuzavrela a neurobila tam chrasta. Znovu a znovu.
Vyzeralo to tak, že s defektom bude žiť aj naďalej. Operovať ho odmietali na celom Slovensku, až kým nenavštívil nemocnicu v susednom meste. Zameškané potom dobehol za mesiac, keď ho v priebehu troch týždňov operovali päťkrát. Počas prvej operácie mu urobili črevnú spojku a zrekonštruovali tráviaci trakt, potom mu tri razy vymenili podtlakový systém. Ostával už len posledný krok. Zásadný.
Nová nádej
Zlom prišiel pred viac ako dvoma rokmi. Keďže išlo o raritnú operáciu a jediný prípad svojho druhu na Slovensku, lekári nechceli nič podceniť. Príprava preto nezabrala pár dní, ale niekoľko mesiacov.
Skončila sa na jar minulého roku. Už vtedy bolo Arpášovi jasné, že mu musia hnisajúcu časť odstrániť aj s pôvodnou sieťkou. Možnosti boli len dve. Buď sa to otvorí ešte viac, alebo budú ranu prelepovať aj naďalej a klinický stav sa nezhorší.
Lekári si museli naštudovať literatúru o otvorenom bruchu aj o podtlakovej terapii a na rozdiel od bežných operácií, v tomto prípade nevedieť, kedy bude tím dostatočne pripravený. Mohlo to trvať roky.
„Všade sa písalo len o tom, že ideme do neznáma a že každé riešenie je skúšobným kameňom trpezlivosti chirurga aj pacienta. Veľa sa musí improvizovať a presný účinok ani priebeh nie sú zaručené,“ hovorí pre SME Roman Velický.
Pri otázke, ako často chodil v tomto čase pacient do nemocnice, sa chirurg zamyslí a začne počítať nahlas. Desaťkrát bol hospitalizovaný a ambulanciu navštívil 140-krát. Ani to ho však neodradilo. S operáciou súhlasil.
