Autor: Tibor Sedláček / Historická Revue
Čím viac do minulosti, tým lepšie. Býva totiž zvykom, že pri vytváraní národného povedomia sa dostávajú do hry myšlienky dlhodobej etnickej kontinuity, a to za každú cenu. To len potvrdzuje, že každý národ si z času na čas píše vlastné (alternatívne) dejiny a vytvára tak svoj „mýtus“ o pôvode.
Neraz ide o nacionalistickú agendu, ktorá je prínosom pre rôzne hnutia, či už politického alebo nepolitického razenia.
Moderné národy sa mnohokrát odvolávajú na dávnu minulosť a etniká, ktoré obývali ich územie, dokonca aj vtedy, ak s daným obyvateľstvom nemajú skoro nič iné spoločné, len dané teritórium. Zdravé národné povedomie je rozhodne namieste a môže byť na prospech. Ak sa však vymkne spod kontroly, hrozia neblahé až deštrukčné následky.
Hádam najlepším príkladom je nástup nemeckého nacionálneho socializmu formovaného nadradenosťou nemeckého národa a Germánov ako takých. Aj preto sú tu humanitné a spoločenské vedné odbory, ktoré by mali byť akýmsi zrkadlom takýchto názorových prúdov.
Na rozdiel od subjektívnych želaní, manipulácie s historickými, archeologickými, lingvistickými a v súčasnosti už aj s genetickými dátami, ich vytrhávanie z pôvodného kontextu a dosadzovanie do kontextu iného a dopredu známymi závermi, je to práve veda, ktorej úlohou je poskytovať objektívny obraz.
Napríklad v prípade Kurdov: sídlia najmä v blízkovýchodných regiónoch východného a juhovýchodného Turecka, západného Iránu, severného Iraku a severnej Sýrie. V menšom počte žijú na Kaukaze v Arménsku, Gruzínsku a Azerbajdžane.
Viac či menej početné kurdské komunity sú aj v Európe, najmä v Nemecku, Severnej Amerike či Austrálii. Územia, ktoré na Blízkom východe obývajú, sa súhrnne nazývajú Kurdistan.
Kurdský jazyk
Kurdčina patrí do iránskej jazykovej vetvy, ktorá je súčasťou indoeurópskej jazykovej rodiny. Iránske jazyky sa potom delia na staroiránske, stredoiránske, novoiránske západné, novoiránske východné a pamírske. Do novoiránskej skupiny patrí aj kurdský jazyk s následným rozdelením na viaceré dialekty.
Boli to práve lingvisti, ktorí postupne vyvinuli niekoľko teórií o pôvode Kurdov založených na jazykovej príbuznosti kurdčiny s iránskymi jazykmi. Konkrétne sa objavili snahy o jej zaradenie do severozápadnej iránskej skupiny. Podľa niektorých názorov totiž vznikla kurdčina z médčiny, staroiránskeho jazyka, a od Médov je často odvodzovaný aj pôvod Kurdov.
Pôvod ľudí sa komplikuje, mohlo to byť inak Čítajte Ďalšia teória poukazuje na severovýchodný iránsky pôvod, odkiaľ mali Kurdi migrovať smerom na západ. Spájanie s juhozápadnými iránskymi jazykmi je pre zmenu založené na podobnostiach s perzštinou a balúčtinou. A napokon sa uvažuje aj o protokurdčine ako prvotnej vývinovej jazykovej fáze.
Z hľadiska etnogenézy sú presadzované aj názory o predindoeurópskom a zároveň autochtónnom pôvode Kurdov, ktorí majú byť potomkami národov obývajúcich v staroveku oblasti pohoria Zagros.
V rámci historického vývoja sa každopádne kurdčina spolu s ďalšími novoiránskymi jazykmi datuje od 8. – 9. storočia n. l. po súčasnosť, takže ide o pomerne neskorú vývojovú etapu medzi iránskymi jazykmi.
Termín „Kurd“
Moderný pojem „Kurd“ bol v odbornej literatúre asociovaný už so sumerčinou, predstavujúcou jeden z najstarších doložených jazykov na svete.
Sumerské termíny kur a ki boli používané pre označenie územia a prvý menovaný označoval bežne aj podsvetie a krajiny, respektíve regióny, na ktoré chceli pisári poukázať v textoch. Klinopisný znak kur bol vo svojej pôvodnej piktografickej podobe v tvare hory a tá mala súvis s podsvetím.
