V polovici roku 1992 bolo jasné, že spoločný štát Čechov a Slovákov sa zakrátko stane minulosťou. Nezachránilo ho úsilie niektorých politikov ani zúfalý čin osamelého muža, ktorý sa na protest proti rozdeleniu upálil. „Oba národy si pod pojmom spoločný štát predstavovali niečo iné,“ vysvetľuje historik a spisovateľ JAN RYCHLÍK.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že spoločný štát smeruje k rozdeleniu?
Tušil som to už koncom 80. rokov. Oženil som sa a presťahoval na Slovensko, kde som načas žil a pracoval. A videl som tie rozdiely. Prvá československá republika, ktorú si v Česku ľudia idealizovali, na Slovensku nie je príliš populárna. Najmä medzi staršou generáciou stále prevládali ilúzie a zbožná úcta k vojnovému slovenského štátu. Celkom iný pohľad bol v oboch krajinách na Husáka. Preto som sa obával, že keď príde k podobnej kríze ako v roku 1968, tak to nemusí vôbec dobre dopadnúť. Netušil som, že to príde tak rýchlo, ale neprekvapilo ma to.
Prvé rozpory medzi politickými predstaviteľmi oboch národov sa objavili už niekoľko mesiacov po novembrovej revolúcii. Znamená to, že slovenský nacionalizmus alebo národné povedomie, ak to znie krajšie, sa formovalo a zrelo aj v podmienkach komunistického režimu?
Určite. Som presvedčený, že keby nebolo sovietskej okupácie, tak rozvoľnenie spoločného štátu by pokračovalo ďalej. Nezastavilo by sa na federácii a Československo by sa rozpadlo skôr. Samozrejme, nemyslím si, že by to bolo hneď v roku 1969 či 1970, ale podľa mňa by sa tak stalo oveľa skôr ako v roku 1992. Emancipačný proces Slovákov komunisti zmrazili, lebo nebol v záujme Moskvy. V Česku sa síce šírili chýry, že Slovensko sa na jeseň odtrhne od republiky a má v tom podporu Moskvy. To však nebola pravda. Bol by to zlý príklad pre neruské národy Sovietskeho zväzu. Vyvstala by legitímna otázka, keď sa môže osamostatniť socialistické Slovensko, prečo by nemohla socialistická Litva alebo Gruzínsko.
Po roku 1990 sa slovenskí politici odvolávali na zákon o Československej federácii z roku 1968, o ktorý sa zaslúžil Gustáv Husák. Čo reálne priniesol Slovensku?
Odpoviem, ale začal by som inak. Študoval som etnológiu a históriu a zaoberám sa etnickými konfliktmi a formovaním moderných národov. Som presvedčený, že v jednom štáte nemôže žiť natrvalo viac plne konštituovaných a politicky sebavedomých národov. A ak v takom štáte žijú, je to zdrojom permanentného napätia. Pozrime sa, čo sa práve deje v Katalánsku. Belgicko by sa už dávno rozpadlo, keby Brusel nebol hlavným mestom Európy. Ten to drží pokope.
A federácia z roku 1968?
Zo slovenského pohľadu bola pokusom riešiť vlastnú otázku a nestratiť výhody väčšieho celku. Ale hneď ako prišla normalizácia, snahy zostali iba na papieri, lebo komunizmus a federalizmus sú vzájomne nekompatibilné. Komunistický štát sa nevyhnutne opiera o takzvaný demokratický centralizmus, čo sú, mimochodom, dva protikladné pojmy. Platí tu bezpodmienečná podriadenosť nižších zložiek vyšším. Federalizmus sa opiera o celkom opačný princíp – decentralizáciu moci. Takže socialistická federácia nemohla naplniť očakávania Slovákov, lebo v komunistickom štáte sa nemohli uskutočniť ich základné požiadavky. O tom, kto bude trnavským okresným tajomníkom pre poľnohospodárstvo, sa nerozhodovalo v Trnave alebo v Bratislave, ale v Prahe.
Charakteristické je, že keď sa stal otec federácie Gustáv Husák prvým tajomníkom komunistickej strany, tak prestal hovoriť o potrebe posilnenia slovenskej štátnosti a hovoril o posilnení štátnosti československej. Bez nej by sa totiž štát vlastnou dynamikou začal rozpadať. Skôr či neskôr by sa limity federácie stali pre Slovákov tesné.
Federácia či samostatnosť? Čo hovoril o budúcnosti Česko-Slovenska hlas ľudu Čítajte Prečo?
Lebo svet uvažuje v kategórii národ rovná sa štát. Spomenuli by ste si pred niekoľkými dňami na Katalánsko? Sotva. Keď idete do Barcelony, tak doma poviete, že cestujete do Španielska. Alebo, že Edinburgh je pekné mesto v Anglicku. Československo vychádzalo z českej štátnosti a Slovensko vnímali v zahraničí prirodzene ako súčasť českého štátu. Bolo neviditeľné. Nedávno som v Bratislave na konferencii diskutoval s poľským kolegom, ktorý zostal prekvapený, že Husák bol Slovák. Odkiaľ to mal vedieť? S tým sa nedalo nič robiť. Slováci sa naivne domnievali, že ak bude v názve štátu spojovník, tak Slovensko sa zviditeľní. Ale boli by sklamaní. Aj ČSFR bola naďalej vnímaná vo svete ako český štát.
Už v máji 1990 predniesol český prozaik a autor manifestu Ludvík Vaculík na ten čas dosť odvážne, ale ako sa ukázalo veľmi prezieravé slová, že „naše národy by sa mali kultivovane rozísť". Aký ohlas to vtedy malo?
Zaujímavé, že v Česku pozitívny a na Slovensku skôr negatívny. Najmä spisovateľ Vladimír Mináč vyštartoval s priam paranoidnými výpadmi proti prvej Československej republike a čechoslovakizmu. Ja nie som proti prvej ČSR nekritický, ale myslím si, že Mináč mal z ľudí ako Beneš či Masaryk fóbiu. Vaculíkov článok bol reakciou na útok na Havla počas demonštrácie v Bratislave. Písal, že nechce byť príslušníkom koloniálneho národa a keď chcú mať Slováci vlastný štát, tak im k nemu môžeme pomôcť. Česi už Slovensko nepotrebovali.
V akom zmysle nepotrebovali?
