BRATISLAVA. Učiteľ na dôchodku z Prievidzského okresu sa musel každý školský rok vyrovnávať s tým, že sa mu noví žiaci môžu smiať pre jeho meno. Volá sa Anton Buzna.
Dnes hovorí, že s tým nemal problém, pretože im vždy vysvetlil, že ľudia majú priezviská rôzne. Ako príklad používal nemeckého šprintéra s menom Manfred Kokot.
„Sila osobnosti človeka nesúvisí s jeho priezviskom,“ tvrdí Buzna.
Niektorí ďalší ľudia oslovení denníkom SME, naopak, tvrdili, že sa za svoje priezvisko hanbia alebo sa o tom nechceli rozprávať vôbec. Jeden z respondentov si vulgárne priezvisko v dospelosti zmenil, na záznam sa však vyjadrovať nechcel.
Hanlivé priezviská často vznikajú náhodou a nesúvisia s nejakou urážkou. Iné ako napríklad Strašifták boli podľa jazykovedca Milana Majtána pôvodne prezývkou, ktorá sa etablovala ako priezvisko.
Ťažké detstvo
Nie vždy je ľahké sa s vulgárnym priezviskom vyrovnať, a to najmä v detstve, tvrdí Rudolf Čačurák, ktorý pracuje ako živnostník v Bratislave.
„Dospelí ľudia to už berú inak, ale keď som bol dieťaťa, tak tam boli nejaké problémy,“ priznáva Čačurák.
