Tri mesiace nakrúcala režisérka ZUZANA LÍMOVÁ v troch bratislavských pôrodniciach. Prešla nemocnicami na Antolskej, na Kramároch aj v Ružinove. Vedenie Univerzitnej nemocnice žiadalo jej dokument úplne zastaviť, no nakoniec si to rozmysleli.
Podľa Límovej by stačilo málo, aby sa rodičky aj personál nemocníc cítili dôstojnejšie: aby sa zdravotníci pri príchode pozdravili, predstavili, či požiadali o dovolenie, kým sa vás dotknú na intímnom mieste.
Vybrali ste si citlivú tému, bolo ťažké získať súhlas nemocnice s nakrúcaním? Čím ste ich presvedčili?
Požiadali sme o povolenie, tak ako to môže urobiť akýkoľvek iný štáb. Je to verejná nemocnica financovaná z verejných zdrojov, čiže verejnosť má právo vedieť, čo sa v nej deje. Nemocnica má zas právo niekoho tam nevpustiť, ale myslím, že potom by musela vysvetľovať, prečo nechce, aby verejnosť vedela, čo sa deje vo verejnom zdravotníckom zariadení. Máme tiež individuálne súhlasy od žien a zdravotníckeho personálu, ktorých sme nakrúcali.
Mal niekto zo zdravotníkov problém s tým, že tam nakrúcate?
Niektorí boli veľmi radi, že nám môžu ukázať, ako pracujú a v akých podmienkach fungujú. No niektorí boli popudení, že sa tam pohybujú „civilisti“, ktorí sa im pozerajú na prsty.
Ako veľmi vás pri natáčaní ovplyvnila vlastná skúsenosť s pôrodom?
Pred a po pôrode som strávila pomerne dlhý čas v pôrodnici. Bola som tam dva týždne a mohla som pozorovať dennú rutinu. Vtedy mi v tej bezmocnosti pomáhalo pozrieť sa na to z filmárskeho odstupu. Z toho času mám ešte poznámky o rituáloch, ktoré sa tam robili. Napríklad, že v piatok boli štyri vizity.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Prečo ste sa cítili bezbranná?
Pretože som nemala informácie, väčšinou so mnou personál nekomunikoval. Vládol tam chronický nedostatok informácií. Jediné miesto, kde som mala pocit, že je bezpečná zóna, bola JIS-ka, kam som chodila za dcérou, keď bola v inkubátore. Tam som dostala všetky informácie, čo sa s ňou deje, čo jej je, veľmi dbali na fyzický kontakt. Aj keď mala hadičky, prikladali mi ju na nahé telo. Tie informácie mi pomohli prekonať ťažkú situáciu.
No keď som sa tam vrátila ako filmárka, videla som, že ani na tomto oddelení neboli všetky sestričky skvelé. Bol to jeden z momentov, kedy som si uvedomila, že úroveň zdravotníckej starostlivosti sa nedá hodnotiť len cez osobnú skúsenosť.
Čo vás v slovenských pôrodniciach zaskočilo?
Keď som sa šla pozrieť na nemocnicu na Antolskej a videla som závesy, ktoré oddeľujú rodičky, zdalo sa mi to veľmi nedôstojné na taký dôležitý okamih. Nielen to prostredie, ale aj správanie a postrkovanie rodičiek a nedostatok informácií sa mi zdali nedôstojné, nerešpektujúce.
V jednej scéne sa sestričky pri vyšetrovaní pacientky, ktorá leží s roztiahnutými nohami, rozprávajú o tom, kde si druhá spravila zuby a za koľko. Vnímajú to zdravotníci ako nedôstojné správanie?
Myslím, že je to len o rešpekte, nesústredení sa. Táto vec sa vôbec nemusela stať. Stačilo strašne málo, aby sa nestala.
