Autor: Pavol Prikryl / Quark
Stredovek, nech si o ňom myslíme čokoľvek, je kolískou západného vzdelávacieho systému. Začiatok akademického roku je ideálny čas na rozhovor s historičkou MIRIAM HLAVAČKOVOU o tom, akým spôsobom prebiehalo vzdelávanie v stredoveku, čím sa odlišovalo od terajšieho a čo mal stredoveký študent spoločné so súčasným.
Stredovek je obdobím, keď sa začal formovať školský systém, ktorý s patričnými reformami trvá v podstate doteraz. Aké však boli začiatky?
Už od čias cisára Karola Veľkého bol vyučovací proces odstupňovaný do troch cyklov, pričom základný stupeň sa zaoberal vyučovaním čítania a písania, spevom a znalosťami kalendára. Stredný stupeň zahŕňal systém siedmich slobodných umení. Pre rečnícke umenia – gramatiku, rétoriku a dialektiku/logiku – sa ujal názov trívium a pre matematické vedy – aritmetiku, geometriu, astronómiu a hudbu – kvadrívium.
Hudba sa vyučovala v rámci matematických vied?
Znie to prekvapujúco, ale v rámci hudby študenti získavali najmä znalosti o hudobných intervaloch. Popri hudbe tvorenej človekom, používajúcim nástroje, rozlišovali hudbu sfér vo vesmíre a hudbu v ľudskej duši.
Aký bol základný rozdiel medzi tríviom a kvadríviom?
Kým odbory trívia učili logickému mysleniu, vyjadrovaniu sa a schopnosti vytvárať súvislé argumenty, kvadrívium sa zaoberalo proporciami a meraním – študenti sa učili orientovať sa v kalendári, vypočítať pohyblivé sviatky a vyznať sa v niektorých prírodných javoch. Hlavný dôraz sa pritom kládol na interpretáciu diel Aristotela, ktorý patril k najväčším autoritám. V treťom, vyššom stupni vzdelávania na sedem slobodných umení nadviazala výučba teológie pre budúcich duchovných.
Stredoveké školstvo bolo záležitosťou cirkvi?
Odbory slobodných umení prevzali kláštorné školy, v ktorých sa učili predovšetkým členovia vlastnej komunity, ale v takzvanej vonkajšej škole sa vzdelávali aj siroty a deti, ktorým rodičia vybrali rehoľnú budúcnosť. Práve kláštorom, ich knižniciam a skriptóriám vďačíme za to, že veľká časť antickej literatúry prežila do súčasnosti.
PhDr. Miriam Hlavačková, PhD.,
samostatná vedecká pracovníčka Historického ústavu (HÚ) SAV v Bratislave. Po absolvovaní odboru história – archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1992) pracovala v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a od roku 1996 v HÚ SAV, kde sa špecializuje na cirkevné dejiny vo vrcholnom stredoveku a dejiny stredovekej kultúry a vzdelanosti.
Bolo to tak aj na území súčasného Slovenska?
Na našom území boli v 11. – 13. storočí v duchovnej, kultúrnej a poľnohospodárskej sfére aktívni najmä benediktíni (Nitra, Hronský Sv. Beňadik), v nasledujúcich storočiach sa tu usádzali technicky zdatní cisterciáni, augustiniáni, pavlíni a žobravé kazateľské rehole – dominikáni a františkáni. O rozvoj knižnej kultúry sa zaslúžili najmä tzv. mlčanliví mnísi kartuziáni z Kláštoriska a Červeného Kláštora.
Už ich samotné pravidlá zdôrazňovali význam kníh ako večného pokrmu duše a stanovili rukami kázať, t. j. písať Božie slovo, keď ho nemôžu kázať ústami. Veľmi intenzívne sa venovali najmä prepisovaniu kníh, veď nie nadarmo sa v stredoveku tradovalo, že kláštor bez kníh je ako pevnosť bez zbraní.
Vzdelávanie bolo výhradnou záležitosťou reholí?
S rozmachom miest sa začala šíriť sieť kapitulských a farských škôl. V mestách stáli obvykle v blízkosti farského chrámu – aj v Bratislave sa kapitulsko-mestská škola nachádzala v blízkosti Dómu sv. Martina. Žiaci preberali trívium a kvadrívium, doplnené o teologické znalosti pre budúcich kňazov.
Takže vzdelávanie sa zameriavalo len na budúcich duchovných?
Pôvodne bola hlavným cieľom cirkevných škôl výchova adeptov na kňazstvo. V 14. storočí sa už situácia mení.