Papierová urna, na ktorú môžete pre zosnulého blízkeho niečo namaľovať alebo napísať. Drevené tabuľky na stromoch namiesto mramorových náhrobkov a medzi stromami rozvešané fotografie.
Namiesto chladnej a neosobnej rozlúčky tu môžu pozostalí aj spievať či hrať na počesť toho, ktorý odišiel, a nie je to zvláštne. Na Slovensku vznikol pred pár týždňami prvý prírodný cintorín - Záhrada spomienok vo Zvolene.
Jeho spoluzakladateľka Monika Suchánska už priekopnícke miesto posledného odpočinku v prírode založila v Prahe, kde viac ako polovica kremácií nemá žiadne posledné rozlúčenie.
„Zistili sme, že je to preto, lebo ľuďom nevyhovuje podoba obradov, pripadajú im ako z obdobia komunizmu, chladné a neosobné,“ vysvetľuje Suchánska, ktorá sa témou alternatívnych pohrebných obradov zaoberala už na vysokej škole.
Spolu s dvoma kolegyňami sa inšpirovali v zahraničí a idú na to inak.
„Obrady vytvárame s pozostalými tak, aby boli podľa ich vkusu a možností. Zistili sme, že práve zapojením rodiny začne pozostalým dávať obrad zmysel a je pre nich naozaj obradom rozlúčenia,“ dodáva.
Prírodný cintorín v Prahe funguje tri roky a ročne na ňom vykonajú asi päťdesiat obradov. Funguje pritom iba osem mesiacov do roka, na Dušičky sa tradične pochovávanie končí slávnosťou a začne sa opäť v marci.
Podobne to bude aj na Slovensku. „Ctíme vegetačný odpočinok rastlín, neodkrývame im korene a v zamrznutej pôde sa tiež ťažko hĺbia jamky,“ vysvetľuje Suchánska.
Na Slovensku nie sú také hrozivé čísla ako v Prahe. „No aj u nás sa už často ozývali hlasy, že im nevyhovuje zaužívaná forma obradu. Že by si ho chceli viac tvoriť sami alebo mať možnosť iného prístupu, hoci nevedia vždy presne, ako by mal obrad vyzerať.“
O hrob sa stará príroda
Tí, čo majú o alternatívne pochovávanie záujem, nemusia byť ekologicky zmýšľajúci ľudia, nie je to ani jedna veková kategória.
„No všetci hovoria, že buď nemajú vlastné hroby a nechcú si ich zaobstarať, alebo sa im absolútne nepáči idea, že niekoho uložia pod kameň. Majú kladný vzťah k prírode alebo vedia o zosnulom, že mal k nej dobrý vzťah. Niektorým zas vyhovuje, že sa o hrob netreba starať, že sa oň stará príroda,“ približuje Suchánska.
Prírodný obrad si zvolia ľudia bez ohľadu na vieru, no zakladateľka prírodného cintorína prízvukuje, že nechcú nahrádzať cirkevné rozlúčky. „Chceme ich len trochu viac prispôsobiť dnešným podmienkam a potrebám ľudí. V cirkevných obradoch je schéma, ktorej sa kňaz väčšinou drží, aj keď sú určite výnimky.“
