Nádej, že po druhej svetovej vojne Československo zostane demokratickou krajinou, v ktorej sa zlepší aj postavenie Slovenska, vydržala len pár rokov. Komunistický prevrat priniesol nástup totality a návrat k centralizmu.
autor: Adam Hudek (1979)
V roku 2003 absolvoval odbor história-politológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2007 pôsobí v Historickom ústave SAV ako vedecký pracovník, v roku 2016 vo funkcii zástupcu riaditeľa. Venuje sa dejinám komunistického Československa, stredoeurópskej historiografii po roku 1945 a histórii vedeckých inštitúcií, ako aj politike vedy na Slovensku. Napísal monografiu Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948–1968 (2010) a je editorom a jedným z autorov kolektívnej monografie Overcoming the Old Borders. Beyond the Paradigm of Slovak National History (2013) ocenenú cenou SAV pre mladého vedeckého pracovníka v roku 2014.
Februárový prevrat z roku 1948, a teda nastolenie vlády komunistickej strany v Československu, spôsobil v Európe a USA šok. K prebratiu moci komunistami totiž prišlo bez zjavného zásahu Moskvy, v Československu neboli prítomné sovietske jednotky a krajina bola považovaná za pomerne vyspelú demokraciu, ktorá bola myšlienkovo bližšie k Západu ako k Východu.
Pred rokom 1948
Pomerne ľahké ovládnutie Československa komunistami však nebolo až také prekvapujúce. Dôsledné naviazanie republiky na Sovietsky zväz presadzovala už počas druhej svetovej vojny československá exilová vláda v Londýne pod vedením Edvarda Beneša.
Na jednej strane to bola nevyhnutnosť, pretože bolo jasné, že ZSSR bude po vojne hrať v strednej Európe rozhodujúcu úlohu, no netreba podceňovať ani vplyv sklamania zo „zrady“ západných veľmocí počas mníchovskej konferencie. Jasná orientácia povojnovej, obnovenej ČSR na ZSSR, samozrejme, enormne zvýšila vplyv československých komunistov na politický vývoj v krajine.
27. september 1946: rozlúčka s prezidentom Edvardom Benešom na Bratislavskej stanici pri odchode zo Slovenska. Zľava : Karol Šmidke, Gustáv Husák, Eduard Beneš pri hraní štátnej hymny. (zdroj: TASR)Stranícky šéf Klement Gottwald pred voľbami v roku 1946 sľuboval postupnú a miernu československú cestu k socializmu, ktorá predpokladala udržanie drobného podnikania a súkromné (hoci limitované) vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy. Slovenskí komunisti sa navyše štylizovali do pozície hlavných obhajcov slovenských národných práv a dôsledných zástancov federalizácie Československa.
Najmä Gustáv Husák sa už počas SNP profiloval ako radikálny podporovateľ rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov v obnovenej republike. Vytvoril koncept „tretej cesty“ medzi čechoslovakizmom a ľudáctvom: „Nechceme preto protislovenský centralizmus z prvej republiky a odmietame protičeskú autonómiu a bábkový samostatný štát. Každý národ má právo si určiť svoje štátne zariadenie. Slovenský národ sa manifestačne postavil za spoločné žitie s národom českým. S touto skutočnosťou treba počítať ako s nespornou a konečnou.“
27. februára 1948 na Pražskom hrade: predseda vlády Klement Gottwald (vpravo) skládá sľub do rúk prezidenta Edvarda Beneša. Cesta ku komunistickej totalite bola otvorená. (zdroj: TASR)Slovenská otázka
Slováci si po vojne vybojovali určitú formu autonómie v podobe pomerne rozsiahlych právomocí Slovenskej národnej rady v správe slovenského územia. Výkonnú moc tu mali v rukách povereníci, ktorí fungovali podobne ako ministri v centrálnej vláde. V Československu tak fungoval zvláštny, asymetrický model, v ktorom Slovensko malo svoje národné orgány, zatiaľ čo českú časť republiky spravovala priamo centrálna vláda. Tá však čoskoro začala postupne oklieštovať slovenskú autonómiu.
