Pražská jar v roku 1968 priniesla na totalitné Československo závan slobody. Skutočným výsledkom krátkeho obrodného procesu však bola federalizácia a vytvorenie dvoch rovnoprávnych štátov.
autor: Adam Hudek (1979)
V roku 2003 absolvoval odbor história-politológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2007 pôsobí v Historickom ústave SAV ako vedecký pracovník, v roku 2016 vo funkcii zástupcu riaditeľa. Venuje sa dejinám komunistického Československa, stredoeurópskej historiografii po roku 1945 a histórii vedeckých inštitúcií, ako aj politike vedy na Slovensku. Napísal monografiu Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948–1968 (2010) a je editorom a jedným z autorov kolektívnej monografie Overcoming the Old Borders. Beyond the Paradigm of Slovak National History (2013) ocenenú cenou SAV pre mladého vedeckého pracovníka v roku 2014.
Československo bolo jedinou stredoeurópskou socialistickou diktatúrou, ktorá ešte neprešla skutočnou destalinizáciou. Na rozdiel od situácie v Poľsku a Maďarsku, v KSČ nenastali zásadnejšie personálne zmeny.
Od roku 1953 ju riadil Antonín Novotný (1904 – 1975), dogmatik, ktorý zastával aj funkciu prezidenta republiky. Najväčšie nebezpečenstvo preňho predstavovala silnejúca opozícia v rámci straníckeho vedenia, do ktorej treba zaradiť aj značnú časť vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorú do tejto polohy tlačil Novotný svojimi otvorene protislovenskými prejavmi.
Do otvoreného konfliktu prerástol vzťah s prvým tajomníkom ÚV KSS Alexandrom Dubčekom. Keď Dubček v roku 1963 vystriedal vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS ultradogmatika Karola Bacílka, nebolo to na Slovensku vnímané ako zásadná zmena. Čoskoro sa však ukázalo, že vo vedení KSS sa zásadne zmenil štýl práce.
Dubček začal viac komunikovať s verejnosťou, aj s tou intelektuálnou. Postupne odmietal fungovať len ako „prevodová páka“ medzi pražským mocenským centrom a Bratislavou. Najmä v priebehu druhej polovice 60. rokov sa Dubček, ktorý dostal aj podporu reformistov v ÚV KSČ, stal reprezentantom slovenských záujmov a odmietal umlčiavať kritické hlasy zaznievajúce z rôznych oblastí spoločenského života.
Vyučený strojný zámočník, ktorý to dotiahol na prezidenta: Antonín Novotný (1903-1975). Komunistický dogmatik, ktorý nenávidel Slovákov. Za stolom sedia ďalší súdruhovia: Karol Bacílek a Viliam Široký. (zdroj: TASR)Pád prezidenta Novotného
Aj konečná konfrontácia reformného a konzervatívneho krídla v KSČ súvisela so slovenskou otázkou. Mimoriadne škandalózne a urážlivé správanie sa prezidenta Novotného počas jeho návštevy Slovenska v auguste 1967 vyvolalo značné pobúrenie.
Koncom októbra 1967 v ÚV KSČ vystúpil A. Dubček s kritikou konzervativizmu a sektárstva vtedajšieho straníckeho vedenia a kumulovania funkcií v rukách A. Novotného. Zároveň požadoval zvýšenie právomoci slovenských orgánov. To bol začiatok dvojmesačného obdobia vnútrostraníckych bojov.
Dubček dostal v spore s Novotným výraznú podporu od českých reformných komunistov, pričom Novotného nepodporil ani generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev. Boje nakoniec 5. januára 1968 vyvrcholili odstúpením A. Novotného z najvyššej straníckej funkcie, v ktorej ho nahradil A. Dubček. V marci 1968 potom Novotný odstúpil aj z úradu prezidenta republiky a definitívne odišiel z politického života.
2.august 1968: sovietsku stranícka delegáciu vedenú generálnym tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom vítajú prvý tajomník ÚV KSČS Alexander Dubček (vpravo), prezident ČSSR Ludvík Svoboda (vľavo). (zdroj: TASR)Demokratizácia
Z pohľadu ďalšieho vývoja predstavovali januárové udalosti zásadnú zmenu. Umožnili, aby v straníckom vedení postupne získalo rozhodujúce slovo reformné krídlo, ktoré tak dostalo možnosť plne realizovať svoje predstavy o nových metódach fungovania KSČ.
Na prelome februára a marca bola zrušená cenzúra, začala sa všeobecná liberalizácia režimu a hospodárske reformy dostali nové impulzy. Na zasadnutí ÚV KSČ 1. – 5. apríla 1968 vznikol Akčný program KSČ, ktorý predstavil víziu „socializmu s ľudskou tvárou“.
Čoskoro sa však začali ukazovať rozdiely v prioritách českej a slovenskej spoločnosti. Za ich spoločný záujem možno považovať odstránenie „direktívneho mechanizmu moci“ a „demokratizáciu vzťahu štátu a občana“. V slovenskom ponímaní však neoddeliteľnou súčasťou týchto požiadaviek bolo aj riešenie česko-slovenského vzťahu a nové štátoprávne usporiadanie.
Federalizácia republiky bola vysvetľovaná ako konečné splnenie programu SNP, pričom hlavné slovo vo formovaní národného programu získali rehabilitovaní bývalí „buržoázni nacionalisti“ ako Gustáv Husák alebo Ladislav Novomeský.
Podpis zákona o československej federácii v Bratislave 30. októbra 1968. Podpisuje prezident Ludvík Svoboda, vpravo za ním stoja Gustáv Husák a Alexander Dubček. (zdroj: TASR)Federalizácia
Nevyhnutnosť nového štátoprávneho usporiadania priznával aj Akčný program KSČ a plán na federalizáciu Československa sa dostal aj do programového vyhlásenia novej vlády.
V máji 1968 vznikla odborná komisia na prípravu zákona o česko-slovenskej federácii na čele s Gustávom Husákom. Nevyhnutnosť federalizácie viac-menej akceptovala väčšina spoločnosti, hoci táto téma v českej časti republiky rezonovala oveľa menej.
Mnohí českí reformisti a intelektuáli otázku federalizácie považovali za zástupný problém, ktorý len odvádza pozornosť od kľúčovej otázky demokratizácie spoločnosti. Toto tvrdenie nebolo celkom neopodstatnené. Ako napísal historik Jan Rychlík, na Slovensku bolo pod heslom obrany „celonárodných záujmov“ možné spojiť do jedného šíku reformných komunistov so včerajšími novotnovcami a zajtrajšími normalizátormi“.
Napriek zložitým rokovaniam týkajúcim sa hospodárskych otázok a rozdelenia právomocí medzi národné a federálne orgány, postupovali práce na zákone o federácií pomerne rýchlo. Predsedníctvo ÚV KSČ ich prerokovalo týždeň pred začiatkom okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
Po 21. auguste 1968 príprava federalizácie pokračovala ďalej, čo bolo využívané ako dôkaz, že reformné úsilie bude pokračovať, pričom mal zároveň odvádzať pozornosť od postupnej likvidácie ostatných výdobytkov liberalizačného obdobia.
Čo získalo Slovensko?
Ústavný zákon o federácii vstúpil do platnosti 1. januára 1969. Novému usporiadaniu štátu sa musela prispôsobiť aj väčšina centrálnych inštitúcií a Slovensko získalo svoju vládu, ministerstvá a rôzne inštitúcie, o mnohých otázkach sa začalo rozhodovať v Bratislave, a nie v Prahe.
