Alžbeta Vargová: Spravodlivá medzi nami

Detstvo na židovskom cintoríne

Alžbeta Vargová, rodená Bilková, sa narodila v auguste 1929 v byte starých rodičov Klenovičovcov v Seredi. Aby mladá rodina mohla bývať vo svojom, umožnili jej židovskí majitelia miestneho cukrovaru presťahovať sa do malého domčeka na židovskom cintoríne pod podmienkou, že sa o cintorín budú starať. Dvaja mladší súrodenci – Helena a Ján – sa už narodili na tomto mieste.

Židovský cintorín v Seredi (zdroj: Archív A. V. )

Detstvo v domčeku na cintoríne bolo ťažké, ale veselé. V dome nebola zavedená elektrina, odpad ani voda. Tú si rodina ešte desať rokov nosila vo vedrách zo studne cez ulicu, veľké pranie sa robilo na Váhu. Kým boli deti malé, mama bola v domácnosti. Doma si často spievali a táto záľuba Alžbetu ako 15-ročnú priviedla do spevokolu Zvon, v ktorom pôsobila až do roku 2005.

Hoci Bilkovci boli katolíci, vďaka životu na cintoríne bol ich život neustále prepojený so židovskými obyvateľmi Serede: „V Seredi žil jeden veľmi dobrý človek, bol to židovský rabín menom Lebovič. Mal štyri deti, veľmi pekné čiernooké dievčatá, ktoré často chodili k nám na cintorín. Hoci boli od nás mladšie, vtedy asi 4- až 5-ročné, hrávali sme sa s nimi. Ich otec sa medzitým vždy modlil pri niektorom z hrobov.“

Alžbeta a jej súrodenci vďaka týmto kontaktom občas prenikli aj do židovskej synagógy: „Niekedy sme aj počas obradu vošli dnu a po schodíkoch sme sa dostali na horné poschodie. Tam sme počuli, ako sa odbavoval obrad. Bohužiaľ, po hebrejsky som sa nenaučila nič,“ spomína Alžbeta.

Otec Alžbety Vargovej pred domom na židovskom cintoríne (zdroj: Archív A. V. )

„Chlieb dávali ľuďom Židia“

Neboli to však len občasné stretnutia na cintoríne či v synagóge, ktoré spájali Sereďanov oboch vierovyznaní. Takmer všetky miestne podniky či obchody totiž vlastnili Židia, ktorí poskytovali pracovné príležitosti mnohým obyvateľom mesta.

Miestni podľa Alžbety Vargovej situáciu vnímali tak, že „chlieb dávali ľuďom Židia. Židia zamestnávali našich kresťanov“. Možnosť zamestnania ponúkal napríklad Rezinger, ktorý mal obchod s potravinami, alebo sklenár Krakauer. Hugo vlastnil hostinec, Schulhof pílu na rezanie dreva, Seidler železiarstvo. Reis bol pekár, Dým mal v Cukrovarskej ulici drevosklad. Kvitner zase veľký parný mlyn pri Váhu.

Čo sa týka veľkých podnikov, v meste bola Frankovka a cukrovar, ktoré vlastnili Donát a Kohn.

V cukrovare počas sezóny pracoval aj Alžbetin otec a neskôr aj matka. V zime, keď v cukrovare práca nebola, chodieval jej otec na Váh „ťahať ľad“ pre majiteľa hostinca Huga. V čase pred zavedením chladničiek sa totiž potraviny uskladňovali vo veľkej pivnici, ktorá bola chladená ľadom, získaným v zime zo zamrznutej rieky. Takto sa skladovali napríklad salámy a klobásy alebo sa chladilo pivo.

Nárast antisemitizmu

Koniec 30. rokov sa podobne ako v iných mestách a obciach na Slovensku niesol v duchu bujnejúceho antisemitizmu. V Seredi vznikla miestna pobočka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorú založil istý Glásner. Sám pochádzal zo Zohora, v meste vlastnil obchod so zbraňami. Do strany lákal najmä nemajetných robotníkov, a to nielen podobrotky:

„Raz tesne pred Vianocami – vtedy môj otec pracoval chvíľu vo Frankovke, lebo v cukrovare nebola práve robota – prišiel Gláser k nám. Strieľal zo svojej pušky na vrany na stromoch a potom povedal otcovi, že keď nevstúpi do HSĽS, tak nás vysťahujú z cintorína a jeho vyhodia z práce. Otca neskôr naozaj prepustili, lebo do HSĽS nevstúpil.“

V dome na cintoríne mohla rodina zostať len na príhovor starého otca, ktorý pracoval v cukrovare ako kočiš.

Omnoho horšie zaobchádzanie však čakalo samotných miestnych Židov. Alžbeta Vargová si živo spomína na vyčíňanie gardistov. Po plotoch a stenách domov písali protižidovské heslá, napríklad „Pozor Žide, Hitler ide!“ alebo „Žid, si smrad!".

Ak stretli Žida, ktorý nemal prišitú žltú hviezdu, zbili ho. Chodili oblečení v uniformách, na rukáve mali prišitý čierny dvojkríž. V meste si robili nárok na privilegované postavenie.

„V Seredi bolo gardistov asi dvadsať, ale keď mali nejaké oslavy – a tie mávali často –, tak sa zišli z celého okolia a bolo ich aj sto. Vždy sa stretli pred kinom, lebo tam bolo také väčšie námestie, a chodili po Seredi dookola, pochodovali a spievali. Gardisti v nedeľu, keď bola omša, museli mať vpredu voľné miesto, na ktoré si nesmel sadnúť nik iný,“ rozpráva Alžbeta.

Miestni katolíci sa podľa nej báli zastať Židov. Gardisti sa im totiž vyhrážali, že ak Židom pomôžu, podpália im dom.

V Seredi vznikla skupina aj tzv. malých gardistov, ktorí chodili v gardistických uniformách s bielymi podkolienkami. V meste ich nebolo veľa, najviac desať: „Jedného z nich, môjho dobrého známeho zo spevokolu Antona Pašku, ktorého otec bol gardista a asi ako 15- alebo 16-ročného ho vtiahol do mladej gardy, som si neskôr vždy doberala: ,Tóno, kde máš tie biele podkolienky?ʻ"

Postoj jednotlivých obyvateľov k týmto udalostiam rozdeľoval aj rodiny. Malá Alžbeta sa spolu s kamarátkou stala svedkom situácie, keď gardisti s nemeckými vojakmi odvliekli sedemdesiatnika Schneidera, majiteľa malej fabriky nazývanej „kostiareň“.

Na tento zážitok spomína takto: „Žiaľbohu, pamätám si aj tých gardistov. Jeden z nich, ktorého už nepovažujem za rodinu, bol práve brat mojej babičky, Inocent. Po príchode domov som povedala rodičom, že pri udalosti bol aj „Ino báči" a opísala som im, čo robili s majiteľom Schneiderom. Vec rodičia oznámili aj babičke. Tá sa na neho vtedy veľmi nahnevala, zašla za ním a povedala mu, že ho už nepozná."

Pracovný a koncentračný tábor

Situácia v meste sa dramaticky zmenila v roku 1941, keď v areáli bývalého ženijného veliteľstva zriadili jeden zo sústreďovacích a pracovných židovských táborov. (Ďalšie sa nachádzali v Novákoch a Vyhniach, tábor v Seredi sa ako jediný zachoval dodnes a v súčasnosti v ňom sídli Múzeum holokaustu.)

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Spomienky na holokaust sa vrátili do tábora v Seredi Čítajte 

V rámci pracovnej povinnosti, ktorú Židom ukladal tzv. židovský kódex a ďalšie zákony, tu obyvatelia tábora pracovali v rôznych dielňach.

Seredský tábor bol známy napríklad výrobou nábytku, ktorý si tu dal vyrobiť aj minister vnútra Alexander Mach.

Hoci Židia, ktorí svoj prechodný „domov“ našli v pracovných táboroch, boli v porovnaní s priamo deportovanými v lepšej situácii, aj podmienky v tábore a správanie dozorcov boli nesmierne kruté.

Židia pochádzajúci zo Serede však podľa Alžbety Vargovej takéto „šťastie“ nemali: „Nešli do lágru, ale ihneď ich nakladali do vagónov a v noci ich odvážali niekam preč, údajne rovno do Poľska. Obyvatelia Serede vedeli, čo sa deje.

Okolo stanice boli rodinné domy a neboli tam vtedy činžiaky, takže bolo počuť, ako Židov so psami naháňali, ako pískali píšťalkami. Môj nebohý otec nám hovoril: ,Počúvajte deti, čo tie svine nemecké robia!ʻ“

Aj nad obyvateľmi pracovného tábora však neustále visela hrozba deportácií. Tie sa konali na jar alebo na jeseň, v zime bol podľa Alžbety Vargovej pokoj.

Pri presune deportovaných zo seredského námestia gardisti a Nemci bili pelendrekmi všetkých, ktorí nevládali. Pri pochode museli Židia dokonca spievať nejakú gardistickú pesničku.

Raz do táborového života zblízka nahliadla aj malá Alžbeta. Jej otec ako správca židovského cintorína mal totiž povinnosť do tábora doručiť potvrdenie o pochovaní mŕtvych, ktorí zahynuli v tábore. Jedného dňa lístok s potvrdením poslal po Alžbete.

„Stála som tesne pri búdke na bráne, ale už vnútri lágru na dvore. Službu mal jeden gardista a jeden vojak. Keď som odovzdávala lístok, uvidela som, ako nemecký vojak v uličke medzi barakmi bil a kopal do brucha tehotnú ženu. Pustila som sa do plaču a utekala domov. Doma som povedala otcovi, že do lágru viac nepôjdem."

Pomoc pri úteku z cintorína

Židov, ktorí zahynuli v pracovnom tábore, vozili na cintorín na vozoch, v ktorých boli zapriahnuté voly. Ako spomína Alžbeta Vargová, „ani jeden z nich nezomrel prirodzenou smrťou, každého zastrelili.“

Počas jedného pohrebu sa Alžbete a jej bratovi naskytla príležitosť na riskantný čin. Jeden z troch pochovávajúcich, mladý Žid, odišiel od ostatných pod zámienkou, že ide po lopatu do miestnosti v tesnej blízkosti domu Bilkovcov. Alžbeta, ktorá spolu s bratom stála pred kuchyňou, si na dramatické chvíle spomína takto:

„Prišiel k nám a povedal: ,Deti pustite ma von, ja vám dám nejaké peniaze potom.ʻ Brat sa spýtal, kam by chcel ísť, a on mu odpovedal, aby ho pustil cez tie malé dvere na ulicu. Brat ma poslal do kuchyne, aby som pozerala, či niekto nejde, a išiel ho pustiť. Mali sme vtedy psa, tak brat toho Žida neviedol okolo psa, ale oblúkom, a pustil ho cez malú bránku von na ulicu. Ja som bratovi zakývala, že je všetko v poriadku, a brat zavrel bránku. Mali sme vtedy 14 a 15 rokov.“

Gardistom a vojakom, ktorí na pohreb dozerali, začalo byť čoskoro podozrivé, prečo sa mladý muž nevracia. Keď ho nenašli ani v miestnosti pre koče, podozrenie, pochopiteľne, padlo na Bilkovcov.

Alžbeta s bratom popreli, že by ho videli; rodičia o ničom ani netušili. Na cintoríne sa však rozpútala dráma a len málo chýbalo, aby sa neskončila tragédiou.

„Brata a otca vytiahli vojaci von na dvor a začali na nich kričať, že ho predsa museli vidieť. Povyzliekali ich do pol pása a postavili k chvojkám, že ich zastrelia. S mamou sme s plačom kričali, že sme nič nevideli, že nič nevieme.“ Gardisti ich napokon nechali tak.

Alžbetinmu otcovi však prikázali pochovať mŕtveho Žida. Odvtedy mu už táto práca prischla.

Zoznam mien pochovaných

Alžbeta Vargová sledovala otca pri tejto práci. Počet mŕtvych, ktorých privážali na cintorín, sa podľa nej zvýšil najmä po vypuknutí Slovenského národného povstania.

Správu tábora vtedy totiž prevzali príslušníci SS a „začalo sa peklo. Vtedy len priviezli truhlu s mŕtvym a položili ju k dverám do cintorína. Pamätám si, že raz priviezli truhlu a mame sa zdalo, že sa hýbe. Otvorila ju. Ležal v nej mladý chlapec, asi 19-ročný. Mama mu zdvihla hlavu, ale zbadali sme, že bol strelený do zátylku."

Mladú Alžbetu trápilo, že mŕtvych pochovávali do neoznačených hrobov. Myslela na to, že po vojne budú jednotlivé rodiny hľadať svojich členov a bez označenia nezistia, či sú živí, alebo mŕtvi.

Svojmu otcovi preto navrhla, aby začal robiť zoznam pochovaných. Neskôr, keď boli na cintoríne osadené malé kamenné pomníky, vďaka Alžbetiným zápiskom mohli byť označené aj menami.

Pomoc Židom v kritickej situácii

Na dobré srdce Alžbetinho otca a určité bezpečie cintorína sa spoliehali aj niektorí zo Židov, ktorých deportácia ešte len čakala. Rabín Lebovič prišiel poprosiť, či by si u nich mohol schovať štyri debny, aby mal po vojne on a jeho rodina z čoho žiť.

Alžbetin otec ich z obavy o bezpečnosť svojej rodiny odmietol ukryť, avšak Leboviča poslal k svojmu známemu do obce Vinohrady.

Ešte lepšie sa vynašli Marta, Eva a Tina, tri krásne dcéry židovského majiteľa píly Dýma. Dostali avízo, že ich prídu zobrať a prišli sa „odobrať“ k hrobu svojich starých rodičov. Bolo nasnežené, od Alžbetinho otca si požičali lopatu. Niekoľko mesiacov po vojne sa tieto tri dámy na cintoríne objavili znovu.

Zachránili sa, no veľa si vytrpeli. Počas návštevy sa šli opäť pozrieť na hrob. Keď sa po nejakej chvíli vrátili, niesli železnú škatuľu: „Až vtedy sa otec dozvedel, že si dievčatá tú škatuľu pred svojou deportáciou schovali v hrobe svojich prarodičov."

Návšteva z Kanady (zdroj: Archív A. V.)

Oslobodenie a spomienky na zachránených

Aj Bilkovci sa napokon dočkali oslobodenia Serede. Posledné mesiace pre nich neboli jednoduché. Nemci si totiž z miestnosti na pohrebné náčinie urobili sklad munície. Rodina žila v neustálom strachu z výbuchu, keďže predpokladali, že Nemci v prípade ústupu vyhodia muníciu do vzduchu.

Vzadu na cintoríne preto otec vykopal kryt, do ktorého sa utekali schovať vždy, keď niekto prišiel do skladu – občas aj v nočných košeliach.

Na Veľkú noc v roku 1945 prišli do Serede Rusi. Oslobodeniu predchádzalo bombardovanie mesta, počas ktorého sa Bilkovci vďaka ponuke riaditeľa Dr. Širica mohli schovať v pivnici cukrovaru. Tam sa ukrývali asi dva mesiace.

„Raz sa mama vybrala domov na židovský cintorín, že prinesie dáke jedlo, ale všetko bolo vyrabované. Podarilo sa jej však nájsť nejakú múku.“ Z obavy pred prípadným znásilnením otec do úkrytu priviedol aj dve Alžbetine tety.

Po oslobodení sa život postupne vracal do normálnych koľají. Z času na čas sa však objavil niekto z tých, ktorým Bilkovci pomohli. Poďakovať prišiel aj mladý Žid, ktorému Alžbeta s bratom pomohli ujsť.

„Hovoril, že preplával cez Váh do Šintavy a tam si zaobstaral nejaké iné šaty. Cez deň vraj spal a v noci šiel po roliach až do Želiezoviec, kde sa vraj náhodne stretol s partizánmi. Dostal sa k nejakej partizánskej jednotke, a tak sa zachránil. Po fronte ušiel do Čiech a odtiaľ do Ameriky,“ spomína Alžbeta Vargová.

Nezabúda však ani na tých, ktorí si zaslúžili byť potrestaní. Gardistu Glásera po vojne zaistili a údajne odsúdili na doživotie. Napokon si však neodpykal celý trest: „Dopočula som sa, že Gláser vynašiel nejaký automatický zámok na dvere a na základe toho ho z väzenia prepustili skôr. Vraj ho doviedli na nemecké hranice a musel nútene opustiť republiku. Žil a zomrel v Nemecku.“

Po vojne

Alžbeta Vargová si po základnej škole dokončila vzdelanie v meštianskej škole v Seredi. Po jej ukončení začala pracovať ako pomocná laborantka v prevádzke na výrobu kyselín, ktorá patrila cukrovaru.

V domčeku na cintoríne bývala ešte aj po vydaji za Jána Vargu, odsťahovali sa z neho až v roku 1952, rok po narodení prvého syna Petra. O jedenásť rokov sa im narodil druhý syn Ján.

Po materskej dovolenke sa Alžbeta Vargová zamestnala na expedícii miestnych pečivární. Po doplnení vzdelania ďalšie roky pracovala ako predavačka v obchode s odevmi a odevnými doplnkami. V roku 1998 ovdovela, žije v Seredi, kde sa o ňu stará jej vnuk Erik.

Za svoju odvahu bolo pani Vargovej udelené ocenenie Spravodliví medzi nami.

Alžbeta Vargová (zdroj: Archív A. V. )

Autor: Marcel Kováč

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné

Príbehy pamätníkov od Post Bellum

Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

• Osudy ľudí počas Slovenského štátu pripomína v Bratislave videoinštalácia
• Slovenský štát vznikol zo strachu a vydierania. 14. marec je memento, ktoré sa nesmie opakovať

Osudy ľudí počas Slovenského štátu pripomína v Bratislave videoinštalácia

Okoloidúci sa môžu pri nej zastaviť do desiatej večer.

Dávid Zimmermann a 1 ďalší

Slovenský štát vznikol zo strachu a vydierania. 14. marec je memento, ktoré sa nesmie opakovať

Vznik ľudáckeho štátu pripomína inštalácia.

Katarína Jakubjaková 3