Lekársky tím dnes čaká náročný deň. Pacientovi a rodine majú oznámiť, že je nevyliečiteľne chorý a nebude žiť dlhšie ako dva mesiace.
Pacienta prebudí ranná vizita, odvtedy už zaspať nemôže. Problém so zaspávaním bude mať aj nasledujúcu noc, to nie je možné... prečo ja... neverím im... určite nezomieram. Lekár sa s vážnou tvárou postaví k jeho posteli, strávi s nim pár minút a odchádza. Rodina má slzy v očiach, stekajú im po tvári, vreckovky sú premočené.
Na rozhovor nie je miesto ani čas
„Zdravotníci aj verejnosť sa zhodujú v tom, že lekári nemajú na vážny rozhovor s pacientom a rodinou čas. Sami zdravotníci taktiež priznávajú, že v nemocniciach chýba pre vážny rozhovor súkromie,“ zistil minuloročný výskum neziskovej organizácie Viaticus.
Výskum zároveň potvrdil, že zdravotníci aj verejnosť odhadujú dĺžku rozhovoru o zlom zdravotnom stave na jedenásť až pätnásť minút. Obe skupiny by však považovali za ideálne tento čas predĺžiť zhruba na dvojnásobok.
„Väčšinou nemajú kde tých desať minút stráviť. Rozprávajú sa na chodbách, pred izbou a pri posteli v izbe, kde ležia ďalší traja ľudia. To určite nie je prostredie, kde by bolo ideálne rozprávať sa o umieraní, smrti či závere života,“ povedal vedúci Centra paliatívnej starostlivosti Martin Loučka v rozhovore pre DVTV.
Mať pre takéto správy samostatné priestory by však nemuselo byť riešením. Trom pätinám zdravotníkov sa totiž zdá náročné nadviazať vzťah s nevyliečiteľne chorým pacientom.
„V medicíne akoby nikto nerátal s tým, že zomrieme. Nerozprávame sa spolu ani o tom, ako chceme byť pochovaní, či by sme chceli po smrti darovať orgány, alebo čo by sa dialo, keby sa nám stalo niečo vážne,“ hovorí primárka Liečebne sv. Františka Jana Hoozová.
Nechceme si privolať smrť
Ako teda vyzerá zomieranie v 21. storočí? Dostalo sa na úplný okraj spoločnosti, keďže lekár aj pacient sú odhodlaní premôcť smrť a predĺžiť tým život za každú cenu. Ostáva teda otázne, kedy začína byť takáto snaha kontraproduktívna.
