Je streda pol piatej večer a pacienti sledujú v televízii kázeň z neďalekej kaplnky. Môžu. Vďaka priamemu prenosu. Môžu ju však zažiť aj naživo, podobne ako pacienti, ktorí s polohovacími posteľami zaplnili voľnú plochu kaplnky.
Robia tak každú stredu, piatok a nedeľu. Výnimkou je len zhoršený zdravotný stav alebo úplný odchod. Nie však domov, ale preč. Zo svojho tela, na druhý svet, navždy. Každý to volá inak.
V nitrianskom hospici Dom pokoja a zmieru u Bernadetky odprevadili za minulý rok 198 pacientov. To je jedna osoba za menej ako dva dni. Vysoká pravdepodobnosť, že niekto zomrie aj počas našej návštevy. O chvíľu zistíme, že to stihol už skôr.
Kráčame po úzkom chodníku, pod nohami nám šuchoce popadané lístie a oproti je jeden z mála hospicov na Slovensku, ktorý s týmto úmyslom aj navrhli. Je zasadený do parku a zvonka pôsobí ako dovolenková destinácia, nie ako miesto, kde sa prichádza umierať. Zvyšných osem hospicov sa nachádza v priestoroch bytovky či bývalej stajne.
Zazvoníme. Vojdeme dnu. Na vrátnici nikto. Iba horiaca sviečka.
„Zomrela nám jedna pacientka. Zakaždým zapaľujeme sviečku, slúžime omšu a meno zapíšeme do knihy zomrelých, ktorú vedieme už desať rokov,“ hovorí koordinátorka hospicu Leona Šóthová.
Kniha neobsahuje pozdravy ako tie na vrcholoch hôr. Je omnoho stručnejšia. Mená zosnulých sa však nachádzajú takmer všade. Podľa záznamu počas minuloročných Vianoc hospic opustila takmer polovica pacientov, o deň neskôr je strana prázdna. Podobne ako predošlé roky.
Postele im však pre vysoký záujem neostali dlho prázdne. Pritom predstavy o hospicoch sú často scestné. Ľudia si ich najčastejšie spájajú s domovom dôchodcov, nemocnicou alebo liečebňou dlhodobo chorých, vyšlo v minuloročnom prieskume neziskovej organizácie Viaticus.
Ešte neznámejšie sú predstavy o vlastnej smrti. Položte si jednoduchú otázku.
