Päťročné dievčatko s blond vlasmi a rodičmi ako z reklamy na šťastný život. Rozdiel je, že celý život prežilo v detskej nemocnici na bratislavských Kramároch. Pozná tu každý kút, nás pozdraví ako návštevu a predstaví seba aj svoju bábiku.
Nikolka Pešková sa na fotenie vyparádila, dala si svoje šťastné tričko, špeciálne sa učesala a teraz veselo poskakuje. Prilbu, ktorú inak musí nosiť, lebo občas sa jej stane, že odpadne, nechala v izbe. Nechcela si zničiť účes.
Jej mama Nikola tiež pôsobí ako dievča, hoci má už päťročné dieťa a posledné roky strávila väčšinou s dcérou v nemocnici. Študovala, aby mohla byť učiteľkou v materskej škole, dnes už má slovnú zásobu ako skúsená zdravotníčka a odborné termíny sype z rukáva. Hovorí ticho, no s úsmevom.
Nikolka mala len šesť mesiacov, keď ju sem prijali. „Všetko sa tu naučila, loziť, chodiť, sedieť, vyšli jej tu všetky zuby. Keď sme šli prvýkrát domov, mala tri roky a plakala: Ja chcem sestričku, ja chcem moju izbičku,“ opisuje Nikola Pešková, ako veľmi sa pre dcérku stala nemocnica domovom.
„Síce ma zarmúti, že sa sem pýta, no na druhej strane, keď v nemocnici máme byť tak často, som rada, že je tu šťastná,“ konštatuje mladá mama.
Prvé kroky na tráve spravila Nikolka vo veku, keď už iné deti ihriská poznajú ako vlastné topánky. „Bála sa trávy aj kamienkov, bála sa na ne stúpiť. Vysvetľovala som jej, že je to trávička, mäkká ako koberček. Hladkali sme ju rukami, potom sa na ňu opatrne jednou nohou postavila. Čudovala sa, čakala, čo bude,“ opisuje prvé skúsenosti s vonkajším svetom trojročnej Nikolky, ktorá dovtedy poznala len nemocničné chodby.
Dnes na nej už žiadnu nesmelosť nevidieť, je nebojácna v nemocnici aj mimo nej. Kým sa rozprávame, s tatom polievajú kvietky.
Nikolka trpí postinfekčnou gastroparézou, ochorením, ktoré nemá nikto iný v kontinentálnej Európe. Pacientov je aj vo svete minimum, vie sa o jednom prípade v Anglicku a pár v Spojených štátoch amerických. Prísť na to, čo jej je, nebolo jednoduché.
