Každý rok dostávajú štyria statoční ľudia Ceny Pamäti národa. Preberajú si ich symbolicky 17. novembra, v deň Deň boja za slobodu a demokraciu.
Tento dátum v ich živote nie je náhodný. Pre mnohých znamenal koniec dlhoročných perzekúcii, koniec režimu, ktorý ich vytláčal na okraj spoločnosti, väznil, týral, zbavoval dôstojnosti aj majetku. Ocenení si však napriek svojmu neľahkému osudu zachovali pevne postoje a názory a nezištne pomáhali druhým.
Osobnosti, ktoré získajú Cenu Pamäti národa, nominujú zberači Post Bellum, teda redaktori, ktorí natáčajú a spracovávajú príbehy pre internetovú zbierku Pamäť národa. Z užšieho výberu asi pätnástich mien ďalej hlasujú bádatelia z radov odbornej aj laickej verejnosti. Tento rok si vďaka ich hlasovaniu preberú ceny traja väzni z 50. rokov František Suchý, Mária Matejčíková a František Lízna a väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko.
František Lízna
František LíznaPo prvý raz Františka Líznu (1941) zavreli, pretože roztrhal sovietsku vlajku. Mal 19 rokov. Urobil to zo zlosti, keď komunisti označili rodičov jeho spolužiačky za kulakov a vyhnali ich z rodného gazdovstva. Odsúdili ho na sedem mesiacov.
Väznený bol potom ešte štyrikrát – za opustenie republiky, šírenie samizdatu a tlač letákov o politických väzňoch. Živil sa ako robotník v bani, na Velehrade sa staral o chorých. Práve tam objavil svoju túžbu slúžiť blížnym a Bohu a v roku 1968 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Komunisti mu však odobrali povolenie ku kňazskej službe hneď po primičnej omši. Pracoval teda ďalej ako sociálny pracovník a slobodu nachádzal okrem iného v pešom pútnictve.
Na prvú púť sa vydal v roku 1984 naprieč Československom. Jeho cieľom bola hora Kremenec na slovensko-ukrajinsko-poľskom pomedzí. Najvýznamnejšia však bola púť do mesta Chersonésos na Kryme, miesta, kde svätí Cyril a Metod údajne našli pozostatky svätého Klementa I. Chersonésos je zároveň miestom krstu svätého Vladimíra.
František Lízna chcel týmto činom podľa vlastných slov prepojiť kresťanský Východ a Západ. Na dlhý pochod sa vydal aj napriek tomu, že vtedy trpel rakovinou prostaty v pokročilom štádiu. Každý deň sa modlil za jedného zo svojich priateľov alebo za ľudí, ktorí mu ublížili. Dokopy prešiel niekoľko tisíc kilometrov. „Každý krok bol ako modlitba,“ povedal František Lízna pre zbierku Pamäť národa. Po návrate z púte lekári zistili, že sa počas svojej cesty uzdravil a nádor aj metastázy zmizli.
Odvtedy František Lízna prešiel na svojich putovaniach takmer osemtisíc kilometrov a stále sa venuje pomoci blížnym. Pôsobil ako väzenský duchovný na Mírově a ako farár vo Vyšehorkách, v roku 2000 sa stal členom vládnej Rady ľudských práv. V roku 2001 mu bol zapožičaný rád Tomáša Garrigua Masaryka za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva, o dva roky neskôr mu Nadácia Charty 77 za jeho prácu vo väzení udelila Cenu Františka Kriegla.
Za starostlivosť o chorých mu pred piatimi rokmi rád milosrdných bratov udelil Cenu Celestýna Opitza.
František Suchý
František SuchýVo svojich rukách držal urnu s popolom generála Josefa Mašína aj Milady Horákovej.
František Suchý (1927) spolu so svojím otcom, ktorý bol riaditeľom strašnického krematória, ukrýval popol popravených obetí nacizmu a komunizmu. Mená tých, ktorí mali byť anonymne pochovaní do hromadného hrobu, tajne zapisovali a urny s popolom ukrývali na odľahlom mieste cintorína, aby obete mohli byť raz pochované dôstojne. O ich úmrtí informovali príbuzných.
Február 1948 zastihol Františka ako študenta vysokej školy. Zúčastnil sa aj na pochode na Hrad, počas ktorého chceli zástupcovia študentskej obce vyzvať prezidenta Beneša, aby neustupoval komunistom. Demonštráciu však brutálne rozohnala polícia a jedného zo študentov postrelila.
V nasledujúcom roku boli jeho rodičia zatknutí za pomoc inej rodine pri úteku za hranice. Ich aj Františkova situácia sa ešte zhoršila potom, ako polícia zatkla agenta americkej spravodajskej služby Koudelku. Ten nevydržal kruté výsluchy a prezradil, že ho František Suchý ukrýval v garáži.
Keď potom v priebehu domovej prehliadky ŠtB objavila protištátne letáky a v márnici uschované zbrane po nemeckých vojakoch, celá rodina postupne pozatýkali a zbavili všetkého majetku.
Vyšetrovanie trvalo štvrť roka, vysokoškolský študent František Suchý dostal s prihliadnutím na svoj vek dvadsaťpäť rokov, inak by ho čakala smrť. Jeho rodičov odsúdili na štyri a štyri a pol roka väzenia.
ŠtB ponúkala Františkovi Suchému prepustenie výmenou za spoluprácu. „Alebo, ty hajzel, podpíšeš spoluprácu, alebo ťa obesíme,“ vyhrážal sa mu vyšetrovateľ. „Tak ma obeste,“ odpovedal František Suchý.
Vystriedal väznice Pankrác, Mírov, Opava, Bory, Leopoldov, časť trestu pôsobil ako technický konštruktér. V roku1964 ho v polovici trestu prepustili, pracoval ako zámočník, neskôr ako konštruktér.
Mária Matejčíková (rod. Luptáková)
Mária MatejčíkováVo februári 1952 zazvonil na dvere rodiny Márie Matejčíkovej (1931) katolícky kňaz Štefan Koštiaľ. Podarilo sa mu utiecť z väzenskej nemocnice, kam ho ŠtB previezla po jednom z brutálnych výsluchov. Byt Máriiných rodičov bol vtedy jediným bezpečným miestom, ktoré poznal. Ukrýval sa u nich už od januára do apríla predchádzajúceho roku a Máriina matka neskôr jemu a ďalším kňazom pomáhala utiecť cez rieku Moravu do Rakúska. Hladina však bol po topení snehu ešte vysoká, a tak sa museli úteku vzdať.
Zadržali ich pohraničníci a v nasledujúcom procese boli odsúdení na viac ako 10 rokov väzenia. Mária teda veľmi dobre vedela, čo jej hrozí. Keď ju však kňaz Koštiaľ požiadal, aby ho odviedla do ďalšieho úkrytu - k rodine Tomečkových -, nezaváhala.
O mesiac neskôr opäť niekto zvonil pri dverách. Tentoraz to bola ŠtB. Máriu Matejčíkovú zatkli a odsúdili za vlastizradu na päť rokov väzenia. Po prepustení pracovala ako robotníčka v továrni na tabak a neskôr vo fabrike na spracovania čadiča. Tam sa zoznámila so svojim budúcim manželom, bývalým politickým väzňom Alexandrom Matejčíkom.
V roku 1968 sa neúspešne pokúsili založiť Klub angažovaných nestraníkov. Mária Matejčíková sa páde komunistického režimu angažovala pri rehabilitácii politických väzňov a nespravodlivo stíhaných.
Otto Šimko
Otto ŠimkoOtto Šimko (1924) a jeho židovská rodina sa vyhli transportu do koncentračného tábora vďaka strýkovi. Všetkým zohnal falošné krstné listy, ktoré potvrdzovali, že rodina konvertovala na katolícku vieru.
Perzekúci však neunikli – v roku 1942 museli nastúpiť do pracovného tábora v obci Vyhne. Mladý Otto tu pracoval ako brašnár a tú istú prácu musel robiť aj jeho otec, ktorý bol pred vojnou rešpektovaným sudcom v Topoľčanoch. V tábore strávili desať mesiacov. Ottov otec potom dostal výnimku od vtedajšieho ministra spravodlivosti Gejzu Fritza a rodina mohla tábor opustiť. Usadili sa v Liptovskom Mikuláši, kde Otto – opäť vďaka falošným dokladom – získal prácu knihviazača.
Pri Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 se pridal k 9. liptovskému partizánskemu oddielu. Po jednom strete s Nemcami musela jeho jednotka pred silným útokom ustúpiť. Otto sa počas ústupu stratil, pretože pomáhal ranenému kamarátovi. Rozhodol sa ho dopraviť do nemocnice v Liptovskom Mikuláši ku svojmu známemu lekárovi. V meste ho však zatkla polícia a podrobila ho brutálnym výsluchom.
Ďalším deportáciám do koncentračného tábora, ktoré sa obnovili v roku 1944 po príchode Nemcov, sa vyhol vďaka svrabu. Červený kříž ho poslal na liečbu do Palúdzky a Ottovi sa v priebehu vyšetrenia podarilo utiecť oknom. Odišiel do Nitry, kde vyhľadal pomoc podzemného hnutia, a zvyšok vojny tam strávil s matkou a starou matkou v úkryte.
Po vojne vyštudoval právo a pracoval v sociálnom a neskôr v školskom odbore. Keď sa v 50. rokoch začali politické procesy, ktoré boli motivované aj antisemitsky, z práce ho vyhodili. Živil sa ako sústružník a neskôr ako robotnícky korešpondent denníka Práca.
V roku 1954 nastúpil do Smeny a vďaka znalostiam cudzích jazykov čoskoro postúpil na oddelenie zahraničia. Počas normalizačných čistiek ho v roku 1971 opäť prepustili a vrátil sa k povolaniu právnika.
Autor: Post Bellum
Beata
Balogová
