V noci nelegálne prekračuje hranice, pravidelne ju zadržia ozbrojenci a jej najstarší syn žartuje, aby mu na pamiatku zo Sýrie doniesla šrapnely. Riaditeľka výskumu organizácie Amnesty International a dlhoročná ľudskoprávna aktivistka ANNA NEISTAT neváhala ísť ani v piatom mesiaci tehotenstva do Sýrie a z pôrodnice dávala rozhovor o popravách. Na Slovensko prišla diskutovať na Stredoeurópske fórum.
Byť právnikom sa všeobecne považuje za nudné povolanie. Kedy a prečo sa rozhodla stať právničkou taká akčná osoba, ako ste vy?
Začínala som ako novinárka v polovici deväťdesiatych rokov v Rusku. Mala som len osemnásť rokov, keď som nastúpila do rozhlasu.
Zhodou náhod som začala robiť rozhlasový program o ľudských právach a práve, hoci som v tom čase bola len aktivistkou v oblasti ľudských práv. V tom čase byť právnikom v Rusku pritom nebolo nudné zamestnanie, pretože sa zavádzali právnické reformy a bolo to vzrušujúce. Nakoniec som sa rozhodla, že potrebujem právnické vzdelanie, lebo ma to zaujíma.
Vyrastali ste v Sovietskom zväze. Dostávali ste sa do konfliktov s režimom vtedy alebo po revolúcii?
Strávila som v Sovietskom zväze len krátky čas, perestrojka sa začala, keď som bola na strednej škole. No aj v škole som zažila výrazné obmedzenia, hocijaký malý protest bol potlačený. Napríklad, keď sme už nechceli byť členmi organizácie pionierov. Snaha vystúpiť z tejto organizácie viedla k veľkému škandálu, skoro ma vyhodili zo školy.
Už vtedy som stála v opozícii proti autoritám. Neskôr sa mi to stávalo skôr na územiach, ktoré Rusko napadlo alebo kde bolo aktívne, ako v Čečensku či počas vojny v Gruzínsku.
Tam to bol oveľa otvorenejší konflikt, zatkli ma alebo ma vypočúvali, zakázali mi činnosť. Takže sa mi tie konflikty vrátili, keď som začala pracovať v oblasti ľudských práv.
V súčasnosti pracujete v Paríži. Viete si predstaviť, že by ste pracovali v Moskve, keď je konflikt medzinárodných neziskových organizácií s politickou mocou úplne otvorený a musia sa v Rusku hlásiť podľa zákona ako „zahraniční agenti“?
Amnesty International má stále v Rusku kanceláriu, takže tam ešte pracujeme, aj keď osobne tam nie som. Stále je možné tam fungovať, aj keď je, samozrejme, obmedzené, čo môžeme urobiť a ako môžeme ako hnutie rásť. Zatvoriť našu kanceláriu sa vláde ešte stále nezdá výhodnejšie, ako nechať nás fungovať. Rátame však s tým, že ju môžu hocikedy zavrieť.
A čo z osobného hľadiska, chceli by ste sa do Ruska vrátiť?
Stále do Ruska často chodím. Navždy zostane mojím domovom, prežila som tam väčšinu života. Žijú tam moji rodičia aj mnohí priatelia.
