Chcela ukázať svet tých, ktorí pracujú zatvorení v halách bez okien často v príšerných podmienkach, pracujú za bagateľ, no predsa robia užitočnú prácu. Česká novinárka SAŠA UHLOVÁ si na niekoľko mesiacov vyskúšala najmenej platené práce v Česku a spísala odtiaľ reportáže. Hovorí o rannej zmene, ktorá sa začínala o polnoci, o zoškrabovaní mŕtvych potkanov či o tom, že v triediarni odpadu by si bez životopisu ani neškrtla.
Ako sa v Česku ľudia pozerajú na ľudí, ktorí pracujú za minimálnu mzdu? Je hanba mať také povolanie?
Množstvo ľudí si hlavne vôbec nekladie otázku o ľuďoch, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. Často si napríklad myslia, že za minimálnu mzdu nepracuje nikto. Alebo ak za ňu pracuje, tak k tomu dostáva bokom ďalšie peniaze. Myslím si, že v spoločnosti sa nepohŕda ľuďmi s minimálnou mzdou, skôr sa o nich vôbec neuvažuje. A čo sa týka ľudí, ktorí pracujú za minimálnu mzdu, tí sa za to nehanbia, sú radi, že vôbec pracujú.
Z reportáží sa zdá, akoby ste sa nestretávali s ľuďmi, ktorí túto prácu vyslovene nenávidia, hoci podmienky boli v niektorých prípadoch otrasné. Dokázali ste sa vy tešiť do práce?
Na začiatku, keď som niekam šla, som sa bála. Keď je človek nový, všetko sa musí naučiť, je tam trochu za blbca. Vždy som mala zmes obáv a radosti, ale keď som sa zabehla, okrem hydinárne som sa všade tešila. A do tej som sa netešila len preto, že som sa bála, ako sa ku mne budú správať.
Práca samotná mi neprekážala a chvíľami som pocítila aj radosť, keď som sa napríklad dlho mohla venovať jednej veci a nikto na mňa nekričal.
Hoci ste boli v nemocničnej práčovni, v továrni na žiletky, v pokladnici supermarketu aj v triediarni odpadu, najhoršie bolo podľa vás v hydinárni. Čo všetko v nej bolo zle?
Veľká časť pracovníkov sú agentúrni zamestnanci, ktorí nevedia po česky a majú zmeny úplne inak ako kmeňoví zamestnanci.
