Po mesiacoch emotívnych hádok o tom, kto na koho dopláca, sa to stalo. Federácia sa rozdelila a vzniklo samostatné Slovensko. Mal som vtedy devätnásť rokov a bol som študent.
V televízii som sledoval novoročný ohňostroj v Bratislave. Oslavy vo mne nezanechali žiadny výrazný pocit, ktorý by prežil 25 rokov existencie Slovenska. Myslím, že som nebol jediný.
Eufória, ktorá sprevádzala pád komunizmu v roku 1989, sa nedá so vznikom samostatného štátu ani len porovnať. Ak vôbec tento okamih nejaká väčšinová eufória sprevádzala. Myslím si, že skôr nie. Ľudia vzali rozdelenie Česko-Slovenska ako fakt.
Samozrejme, že mnohým Slovákom sa nepáčilo, že ich Česi neberú ako rovnocenných a majú problém vložiť medzi Česko a Slovensko spojovník. Ale žeby sa preto s nimi chceli rozvádzať, o tom silne pochybujem. Chceli byť nezávislí, ale nie zas až tak veľmi, aby na Morave vznikli hranice.
“S najväčším ocenením rozdelenia Česko-Slovenska som sa stretol v zahraničí.
„
Možno najlepšie vtedajšiu náladu vystihovali peniaze. Tie, ktoré sa v prvých mesiacoch používali na Slovensku, boli síce československé, ale mali nalepený kolok so slovenským znakom.
Jednoznačne sa k samostatnosti nestavali ani politici. Napríklad vtedajší premiér Vladimír Mečiar. Najskôr po revolúcii vravel, že kto nebude chcieť ísť do federácie, toho do nej dokopeme, a potom spoločný štát s Václavom Klausom rozdelil.
Predtým však ešte na stretnutí s československými biskupmi v prítomnosti kardinála Miloslava Vlka stihol povedať, že Slovensko už existovalo vtedy, keď sa po Čechách len vlky preháňali.
Rok 1993: Republiku krstili šampanským, ale mnohí rýchlo vytriezveli Čítajte S najväčším ocenením rozdelenia Česko-Slovenska som sa stretol v zahraničí.
Keď som v roku 1997 začal študovať v Taliansku, veľa obyčajných Talianov mi s obdivom hovorilo, že Česi a Slováci musia byť veľmi kultúrne národy, keď sa rozdelili bez jediného výstrelu. Samozrejme, bolo to preto, lebo rozpad Juhoslávie už roky sprevádzala krvavá vojna.
Viac ako Taliani mal však podľa mňa pravdu Robo Grigorov.
Keď sa vrátil na Slovensko z Belgicka, kam emigroval za komunizmu, v jednom rozhovore povedal, že má rád túto krajinu a jej obyvateľov, lebo vie, že tu nikdy žiadna občianska vojna nebude. Myslím, že vystihol mentalitu Slovákov i Čechov, ktorí majú seba samých príliš radi na to, aby zomierali za nejaké idey.
