BRATISLAVA. Riešia to už malé deti: pýtajú sa, kto je dobrý a kto zlý. Pre veriacich je takýmto dobrom Boh, lebo človeka má povzbudzovať k dobrým skutkom.
Na zlé by asi nemal navádzať. Prečo však potom v modlitbe Otče náš slovenskí veriaci prosia Boha, aby ich „neuvádzal do pokušenia“?
„Máte pravdu, na prvé počutie to tak vyzerá, ako keby nás Boh uvádzal do pokušenia,“ reaguje na otázku katolícky kňaz Marián Prachár z bratislavských Rusoviec. Priznáva, že niektorí ľudia sa ho dokonca pýtali, či to znamená, že nás Boh pokúša.

Otázku Otčenášu teraz otvoril sám pápež. František v minulotýždňovom rozhovore s väzenským kaplánom Marcom Pozzom z Padovy povedal, že verš „a neuveď nás do pokušenia“ nevystihuje dobre to, čo ním chcel povedať autor modlitby, Ježiš z Nazaretu.
„Ten, kto vovádza do pokušenia, je Satan,“ nesúhlasila v rozhovore hlava katolíckej cirkvi s prekladom.
Napriek tomu Konferencia biskupov Slovenska nepovažuje za nevyhnutné, aby sa tento verš v slovenskej verzii menil. Pred šestnástimi rokmi však nemala problém zmeniť v modlitbe Verím v Boha univerzálnejšie poňatý výraz „verím v svätú cirkev všeobecnú“ za striktnejšie „v katolícku cirkev“.
Stratení v preklade
Pôvodný verš aj celý Otčenáš vznikli v aramejčine. Ide o hovorový jazyk Palestíny. Z aramejčiny preložili text modlitby do gréčtiny, z ktorej ho prebrali všetky svetové jazyky.