Keď sa posledný slovenský majster Stanislav Trnka z Púchova pobral do neba modrého, ako jeho pekné látky, hrozilo, že remeslo modrotlače u nás nadobro vymizne. Ešteže sa v jeho blízkosti už nejaký čas tmolil vnuk Peter, tínedžer, čo sa nezľakol modrej výzvy.
Rodinný dom v Ivanke pri Dunaji navonok nevyzerá ako miesto, odkiaľ prúdia do rôznych kútov sveta kusy modrej látky obohatené o rôzne vzory. Petrovi Trnkovi stačí na jeho hobby drevený domček, pod ktorým sa kedysi ukrývala pivnica na zemiaky a malá miestnosť v zadnej časti domu.
Teplý sveter môže byť aj zo psa, vysvetľuje priadka Čítajte „Dedko vyrábal modrotlač strojovo, dvakrát do roka. Vlastne som ho pri ručnej výrobe nikdy nezažil. Videl som ho iba na videozáznamoch, ktoré sa nakrúcali. Keď zomrel, uvedomoval som si, aká vzácnosť po ňom zostala. Hoci naša rodina viac žila drevovýrobou. Modrotlač bola len taká práca zo zotrvačnosti,“ vysvetľuje Peter Trnka.
V lete 2010 mal devätnásť a po maturite štvormesačné prázdniny. Prišiel do Púchova, preštudoval si dedove receptúry, začal zháňať suroviny a experimentovať.
„Veľmi mi pomohlo, že indigová farba bola zarobená u deda v dielni. Nemusel som nad tým špekulovať. Stačilo, aby som sa naučil vyrobiť emulziu, do ktorej sa namáčajú pečiatky. Niektoré pokusy sa vydarili viac, iné menej. Ale zlepšoval som sa.“
Keď rodičia museli časť domu, kde bola dedova dielňa, predať, Peter presvedčil rodičov, aby mohol pokračovať v skúškach s modrotlačou doma v Ivanke.
Učil sa aj od majstrov z Moravy. Navštívil Františka Jocha zo Strážnice, zašiel do Olešníc, atmosféru nasával v múzeách. Posledné tri roky svoje produkty predáva. Sú pekné, originálne, je za nimi kus umu a práce.
Od plátna k modrotlači
V jeho malom kráľovstve majú svoje osobitné miesto naukladané kusy plátna.
