Čo vám v tomto roku urobilo najväčšiu radosť?
„Keď poviem, že ukončenie tej trestnej kauzy, môže to pôsobiť, že sa príliš sústreďujem iba na ňu. Ale, žiaľ, stálo ma to toľko času, že sa stalo pre mňa prioritou celé to vyriešiť, aby som mohla znovu začať žiť. Tým, že sa nám podarilo po štyroch rokoch dosiahnuť spravodlivosť, spadol zo mňa veľký balvan.“
V minulosti ste mali obavy, či sa spravodlivosť vôbec dá dosiahnuť. Zmenilo sa na tom niečo?
„Nakoniec sa dá dosiahnuť, ale určite to neplatí paušálne.

Stálo vás to veľa úsilia, ktoré ste museli vynaložiť. Je to tak, že ak obeť v podobnom prípade nebojuje, nemá šancu?
“Je to možné. Nechcem sa nijak vyvyšovať, ale iné to asi je v prípade obetí, ktoré nemajú dostatočnú mentálnu výbavu, nedokážu sa vo veciach natoľko orientovať a nemajú pri sebe správnych ľudí, ktorí by im pomáhali. Bol to doslova boj, nespočetné množstvo listov, dokazovaní, rôznych stanovísk, vyjadrení.
Ak by som dala doma na kopu všetky tie papiere, určite by bola vysoká najmenej meter.
Našťastie stál pri mne nemocničný kaplán Pavol Benko, ktorý mal v sebe nesmierne množstvo energie, vynikajúcich nápadov a pomáhal mi. Od začiatku mi pomáhala, dodávala mi odvahy a povzbudzovala ma aj moja vynikajúca priateľka Silvia.“
Za akých okolností ste sa zoznámili s pánom kaplánom, ktorého spomínate?
„Ležala som najskôr na oddelení ARO v Trenčíne. Potom ma preložili na izbu, kde som bola napojená na rôzne hadičky a prístroje. On tam prišiel za mnou ako chodia duchovní, ktorí sú v nemocniciach, a opýtal sa, či niečo nepotrebujem. Rozprávali sme sa o tom trestnom čine, potom prišiel aj na druhý deň a tak to pokračovalo.“
Kto vám ešte pomáhal?