Niet časti tela, na ktorú by mladému Štefanovi nedopadalo kamenné krupobitie.
Narážajú mu do hlavy, do nôh, do pliec a niektoré kamene by aj chceli niečo zasiahnuť, ale minú ho. Lámu mu kosti, kde-tu steká aj krv.
Mladík sa snaží čo najdlhšie stáť na nohách, hlavu drží vztýčenú nahor a pohľad upiera k nebu ďaleko za oblaky. Nenarieka. Hoci mal by prečo. Namiesto toho sa za tých, ktorí ho práve kameňujú, horlivo modlí.
„Pane, nezapočítaj im tento hriech,“ opisuje jeho posledné chvíle Luigi Giovannini v knihe Svätý Štefan.
Mladý diakon bol vôbec prvý, kto zomrel za svoju vieru. Že to boli práve kamene, ktoré ho zo sveta vyprevadili, je priam symbolické. Uprostred ukrývajú amen, jeho posledné slovo.
No sviatok mu bol pripísaný až o stovky rokov neskôr a aj dnešné svätoštefanské zábavy majú základ celkom inde. Čo rozhodlo o tom, že jedna z najbujarejších zábav v roku je práve dva dni po Štedrom dni?
Štefane, čo nosíš vo džbáne?
Druhý sviatok vianočný je významným dňom. Prichádza uvoľnenie po pôste, ale aj po alkohole. Záleží od miery viery. Ak jej niekto nemá dosť, mieri na zábavu. Nie je to výmysel týchto rokov, za pôvodom treba ísť hlboko do minulosti.
Dlhé roky bol tento deň agrárnym sviatkom, až kým sa v polovici 20. storočia z polí nevytratili ľudia pre urbanizáciu, nástup komunizmu a zmenu súkromno-vlastníckych vzťahov. Dovtedy pripravovali úrodu na zimné obdobie a s pýchou prezentovali, čo sa im podarilo dopestovať alebo vyrobiť. Od ochutnávania klobás, domácej pálenky či koláčov to prerástlo až do prvej tanečnej zábavy po advente.
