Bol pondelok, Štedrý deň, sychravý a mrazivý. Na prvý sviatok vianočný zostávala obloha zatiahnutá, od Dunaja vial silný vietor a teplota dosahovala mínusové hodnoty. Akoby i počasie malo prispievať k pochmúrnej nálade panujúcej v celom Rakúsko-Uhorsku.
Obyvatelia Prešporka slávili už štvrté vojnové Vianoce. Ako história neskôr ukázala, boli poslednými.
Sto rokov dozadu
Vianoce 1917 mali trpkú príchuť. Ľudia trpeli núdzou, hospodárska situácia monarchie bola stále zúfalejšia, stovky obyvateľov Prešporka trávili sviatky na bojiskách, mnohí padli, a tí, čo prežili, sa často vrátili domov ako mrzáci.
Dobová tlač i archívne pramene sú dôkazom, že sviatky v zime 1917 boli plné odriekania a neistoty. Aj Bratislavu a jej vtedajších obyvateľov postihol nedostatok základných potravín. Cukor, chlieb či masť sa dali dostať iba za prídelové lístky. Navyše ceny enormne stúpli, prekvitali čierny trh a korupcia.
Mnohí Prešporčania hľadali riešenie v ceste do blízkej Viedne, kam priamo z centra mesta premával elektrický vlak. Avšak i v metropole habsburskej ríše sa čoraz viac rozmáhali hlad a zúfalstvo.
Pred Vianocami 1917 v Prešporku zdraželi cestovné lístky na mestskú električku, keďže počet cestujúcich poklesol, no hodnota energií vzrástla. Nedostatkovou komoditou sa stalo aj, v zime také prepotrebné, uhlie.
Za tri a pol roka sa zmenilo i zloženie obyvateľstva mesta, výraznú časť tvorili ženy, starci a deti, polosiroty. Muži krvácali v zákopoch, ulicami sa potulovalo množstvo vojnových invalidov. V budove remeselníckej školy na dnešnom Fajnorovom nábreží dokonca vyrábali protézy, navyše tu organizovali dielne a rôzne kurzy pre telesne postihnutých.
Pre Prešporčanov znamenal list, ktorý začiatkom decembra 1917 po úspešnej jesennej ofenzíve dostal mešťanosta Tivadar Brolly od veliteľa celej armádnej skupiny generálplukovníka Svetozara Boroevića von Bojna, iba chabú útechu: Prijmite, prosím, moje srdečné pozdravy a vrelé poďakovanie. Synovia slobodného kráľovského mesta Prešporok a celej župy si v bitke počínali rázne a obdivuhodne a teraz môžu stáť na brehu Piavy.“
