Dňa 3. novembra 1957, o pol šiestej ráno moskovského času vystrelili na obežnú dráhu sympatickú sučku. Tí, ktorí niečo vedeli o dobývaní kozmu, s jej návratom nepočítali. Verejnosť sa do roztomilého zvieraťa zamilovala. Udržiavali ju v ilúzii, že pes má šancu tento experiment prežiť. A že sa na Lajku všetci tešia. Pravda bola oveľa prozaickejšia. V tej chvíli bol pes vlastne už mŕtvy. Nikto s jeho šťastným návratom na Zem nepočítal.
Príliš nervózne opice
Všetko sa začalo v roku 1948 ideou geniálneho sovietskeho konštruktéra Sergeja Koroľova. Ten sa vtedy rozhodol odštartovať veľkolepý program, ktorého cieľom bolo zistiť reakciu živého tvora na podmienky, ktoré nastanú pri lete mimo zemskej atmosféry. Sovieti vedeli, že Američania, ich najväčší súperi v dobývaní vesmíru, sa od roku 1949 pokúšali historický prelom - vypustenie prvého živého tvora do vesmíru. A že na túto misiu pripravujú opicu. V Moskve si zvolili psy. Urobili dobre.
Prenášači chorôb? Operení poslovia často prinášali spásu Čítajte Opice sa ukázali nervózne až hysterické, naopak, psy boli oddané a znášali v pokoji aj veľké príkoria. Voľba padla nie náhodou na odolné pouličné krížence, ktoré dokázali niekoľko generácií znášať surové podmienky a boli zocelené fyzicky i psychicky. V moskovských dvoroch ich ulovili desiatky a podľa špeciálneho kľúča vyberali tie najvhodnejšie. Prednosť dostávali fenky - sú lepšie, trpezlivejšie a poslušnejšie, ako aj sučky v celej živočíšnej ríši. Skrátka vyššia kvalita.
To však nebolo všetko. Psí kozmonaut nesmel byť podľa sovietskych biológov od chvosta po ňufák dlhší ako 43 centimetrov, vyšší ako 35 centimetrov a ťažší ako šesť kilogramov. A mal byť pekný.
