Autor: Jaroslav Valent / Historická revue
M ohlo by sa zdať, že boľševická strana bola len súčasťou širšieho okruhu socialistov, ktorí sa spolu usilovali o to isté – o socialistickú revolúciu. Pravdou ale je, že svojou odhodlanosťou a radikálnosťou bola omnoho ďalej než všetci ostatní. Namiesto čakania, kým sa „koleso dejín“ otočí tým správnym smerom, sa boľševici rozhodli dejinám „dopomôcť“.
Skutočným ideológom tohto malého hnutia nebol ani tak Karl Marx, ale samotný Vladimír Iľjič Uľjanov – Lenin, osobnosť, ktorá sa odrážala v charaktere boľševickej strany a utvárala podobu celej nasledujúcej doby.
Leninova nízka postava s predčasnou plešinou a riedkou bradou je zaručene dobre známa. So svojím úsečným spôsobom prejavu, často sprevádzaným sarkazmom a nekompromisným jednaním, nevzbudzoval dobrý prvý dojem.
Boj o moc v stredoveku: ako český kráľ uniesol našu korunu Čítajte Súčasníci však popisujú i osobu, ktorá akoby žiarila vnútornou iskrou a „fyzickou silou ducha“. Druhý dojem tak prezrádzal mimoriadne cieľavedomého človeka, ktorý ľudí zvykol rozdeľovať na svojich prívržencov a na svojich nepriateľov. Mnohí životopisci i tí, ktorí sa s Leninom stretli osobne, dokladajú jeho jednorozmerné, prakticky fanatické nazeranie na život. Týmto rozmerom bola revolúcia.
Leninova teória sa zakladala na predpoklade, že ak robotník zostane ponechaný sám sebe, nebude pripravovať smrť kapitalizmu, ale zmieri sa s ním. Teda, ak proletariát nepovedie strana, zložená z profesionálnych revolucionárov, tak sami robotníci zradia svoje najvlastnejšie záujmy a zmieria sa s kapitalizmom. Musí ich preto viesť schopná, profesionálna a odhodlaná menšina ľudí, pre ktorých je revolúcia ich remeslom.
Povedané slovami samotného Lenina: „Ešte žiadna spoločenská trieda v dejinách nezískala sama vedenie, pokiaľ nemala svojich vlastných politických vodcov schopných organizovať hnutie a viesť ho. Je nevyhnutné pripraviť muža, ktorý obetuje revolúcii nielen voľné večery, ale celý svoj život.“
Tajný plán nemeckého generálneho štábu
V. I. Lenin. (zdroj: Pavel Semyonovich Zhukov / WIKIMEDIA/CC)Do apríla 1917 sa o boľševikoch v Rusku veľa nevedelo. Podľa jednej štatistiky ich koncom roka 1916 bolo v Petrohrade 1 500 – 2 000, v Moskve len okolo 500. Boli však dobre pripravení, disciplinovaní a ich malá početnosť prinášala výhody – nesprávali sa ako politické, ale skôr ako aktivistické či priam teroristické zoskupenie.
O Februárovej revolúcii sa Lenin dozvedel z novín.
V tých dňoch ešte stále žil vo švajčiarskom exile. Svoju príležitosť ihneď vycítil, ale návrat do Ruska sa zdal byť nemožný. V rovnakom čase cisár Wilhelm II. a nemecký generálny štáb prišli na myšlienku, ako vyhrať vojnu na východnom fronte.
Už minimálne od roku 1916 sa na kritických miestach Dohody snažili docieliť vnútorný rozvrat v zázemí nepriateľa podporou radikálov, t. j. prostredníctvom sociálno-revolučných alebo národnooslobodzovacích hnutí. Rusko nebolo výnimkou. Práve naopak. Na tento účel si vyhliadli práve Lenina.
