Príbeh dcéry gréckokatolíckeho kňaza Angely Bajnokovej v temných farbách ilustruje, aký dôsledný a zákerný bol komunistický režim voči ľuďom, ktorých označil za triednych nepriateľov.
Nezastavil sa nielen pred fyzickou či spoločenskou likvidáciou domnelého protivníka, ale neprekážalo mu ani prenasledovať nevinné deti či ďalších príbuzných počas celého vyše štyridsaťročného obdobia temna svojej absolutistickej vlády.
Príchod otca z ďalekej Ázie
Angela Bajnoková sa narodila 29. októbra 1928 na východnom Slovensku vo Valaškovciach v dnešnom okrese Humenné. Jej otec Roman Jankevič pochádzal z rodiny železničného inžiniera z litovského hlavného mesta Vilnius, kde sa vo februári 1902 narodil.
Jeho otec Ladislav bol vo svojej práci uznávaným odborníkom, preto sa spolu s manželkou Žofiou, rodenou Germanovičovou, a štyrmi deťmi presťahovali do mesta Charbin v Mandžusku.
Roman tam strávil svoju mladosť a vyštudoval gymnázium. Ako Angela spomína na rozprávanie svojho otca o jeho rodičoch, „boli to veľmi bohatí ľudia, preto mu chceli kúpiť automobil“. Plánovali tak urobiť, keď už Roman žil v Európe, pričom vtedajšia novinka na trhu, ktorou by sa mladík od svojho okolia mohol výrazne odlíšiť, vôbec nebola lacnou záležitosťou. Dobové okolnosti hospodárskej krízy však jeho motoristickú prax na niekoľko rokov oddialili.
Otec Angely Bajnokovej Roman Jankevič ako 23-ročný bohoslovec (1925) (zdroj: Post Bellum)I napriek výbornému sociálnemu a finančnému zázemiu sa Romanova cesta vymkla rodinným tradíciám a mladý muž sa rozhodol vykročiť na dráhu gréckokatolíckeho kňaza.
Angela nepozná presné pohnútky svojho otca, pre ktoré sa vydal na túto cestu, ale uvádza, že keby neštudoval za kňaza, ktovie, či by niekedy prišiel na Slovensko.
Počas svojich štúdií totiž „odišiel do Ríma a tam dostal maláriu. Keď sa tá malária vyliečila, odišiel potom do Prešova, lebo tam ho poslali, že to je približne také podnebie, na aké on bol zvyknutý.“
Ako bohoslovec žil pestrým životom a raz sa na korčuľovaní so svojimi spolužiakmi spoznal s budúcou manželkou Helenou Máriou. Tá sa narodila ako ôsme dieťa významného prešovského úradníka Karola Pékyho.
Cirkevné zásady gréckokatolíckym kňazom povoľovali sobáš len pred prijatím vysviacky, tak krátko predtým, ako Roman prijal kňazské svätenia z rúk prešovského vladyku a dnešného blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, sa mladý pár aj zosobášil. Svadba sa uskutočnila v Prešove v auguste 1927.
Tu sa začína písať aj príbeh Angely, ktorá sa narodila v roku 1928. Z obce sa rodina v roku 1933 presťahovala do Humenného. Angela si spomína na toto obdobie veľmi farbisto. Život v medzivojnovom mestečku jej učaroval.
O rok neskôr sa rodina opäť presúvala, a to do 70 kilometrov vzdialených Kobylníc, ktoré ležali na pol ceste medzi Prešovom a Stropkovom. Tu sa Angele narodili aj dvaja značne mladší bratia Roland a Alojz. Jeden bol mladší o sedem a druhý o ďalších sedem rokov.
V Kobylniciach vychodila ľudovú školu a v ďalšom štúdiu pokračovala v neďalekých Giraltovciach. Aby mohla chodiť do školy, musela zo svojho bydliska denne pešo dochádzať asi päť kilometrov cestou cez les do sídla svojej strednej školy.
Takto chodila Angela spolu s ďalšími štyrmi spolužiakmi. Ako spomína, táto pravidelná cesta bola náročná a pre malé dievča veľmi únavná. Pravidelným putovaním v zime a v daždi v nekvalitnej obuvi si dokonca privodila aj trvalé komplikácie s nohami.
Angela Bajnoková so svojimi rodičmi, bratom a starou mamou (zdroj: Post Bellum)Vojnové roky plné strachu
Jej školské roky boli narušené vojnovým konfliktom. Dodnes na toto obdobie spomína „s veľkým strachom“. Ako školopovinné dievča veľmi citlivo vnímala nebezpečenstvo smrti nielen svojich najbližších, ale vôbec všetkých ľudí.
V Giraltovciach mala aj štyri spolužiačky židovskej národnosti. Spomína na ne ako na veľmi šikovné študentky, ktoré obdivovala pre ich úpravu a poriadok. Ako ich priateľka osobne reflektovala aj krutosť holokaustu, ktorého obeťami sa jej spolužiačky stali: „To bolo niečo strašné. Ja neviem, ako to môže človek s človekom také veci robiť.“
Angelin otec bol počas vojny ešte preložený a jeho nové pôsobisko bolo v Turčianskom Svätom Martine, kde mal slúžiť presťahovaným gréckokatolíkom. Angela bola v tom čase nakrátko odlúčená od svojich najbližších, keď odišla na gymnaziálne štúdiá do Prešova, kde bývala na internáte.
Tam sa len veľmi tesne vyhla pamätnému bombardovaniu mesta krátko pred Vianocami 1944. Spomína, že keby ju otec nebol prišiel zobrať a neodviezol, ktovie či by nálet sovietskych bombardérov prežila. Dych vojnových hrôz cíti na sebe dodnes, hoci ako mladá študentka sa jej príčinám veľmi čudovala: „Jak to môžu tí ľudia také veci robiť, načo sa bijú? Nevedela som to pochopiť.“
Po odchode zo Sásy sa presťahovala do Turca aj celá rodina Jankevičovcov. Angela sa už do Prešova nevrátila a svoj nový domov našla v Príbovciach. Otec rodiny však dostal novú farnosť na Zamagurí v obci Kremná, dobovo nazývanej Krempach.
Angela napokon dokončila svoje gymnaziálne štúdium v Kláštore pod Znievom a v roku 1947 sa spolu s mamou, bratmi a starou mamou do tohto mestečka aj presťahovali. Otec však za rodinou stále iba dochádzal, v roku 1950 dokonca ešte zo vzdialenejšej farnosti Vyšná Jadľová ležiacej severne od Svidníka.
Februárový prevrat 1948 a "prevýchova"
Život Angely a jej rodiny sa zásadne zmenil februárovými udalosťami v roku 1948. Prevratom, po ktorom vládla v krajine komunistická strana, bolo najprísnejšie zakročené voči gréckokatolíckej cirkvi. Takzvanou „Akciou P“ bola gréckokatolícka cirkev zrušená a duchovným bola ponúknutá možnosť prestúpiť na pravoslávie.
Ako väčšina gréckokatolíkov ani Roman Jankevič na túto možnosť nepristúpil a rozhodol sa vstúpiť do civilného zamestnania. Vedel pritom, že tým sa zrieka aj bezkonfliktného vzťahu so štátom a bude sa stretávať s jeho represiou. Urobil si kurz traktoristu a v lete 1950 sa najskôr zamestnal v STS Príbovce a od júla nasledujúceho roka na družstve vo Vrícku.
Jediná dcéra Romana Jankeviča spomína, že po vyzlečení otca z kňazskej sutany ho tvrdá práca mala prevychovať na poslušného člena socialistickej spoločnosti.
Vo svadobný deň (1950) (zdroj: Post Bellum)Celá rodina bola degradovaná aj spoločensky, žili v podnájme v malom byte. Angele sa však trpký osud na prvý pohľad vyhol. Úspešne zmaturovala na znievskom gymnáziu a zamestnala na Povereníctve školstva v Bratislave: „Ja som ani nečakala, že ma zoberú. Veď takých ako ja tam mali veľa. Ja som iba postojačky napísala žiadosť a oni ma obratom vzali.“
Na gymnáziu sa zoznámila so synom tamojšieho správcu školy Jozefom Bajnokom, s ktorým začali spolu chodiť. Bývali v Bratislave, kde Angela pracovala a Jozef študoval chémiu. Nečakali to, ale až tu ich dobehlo prenasledovanie otca v Turci.
Jozef patril medzi najnadanejších študentov v ročníku, „s jednotkami končili len dvaja či traja“.
Avšak istá jeho spolužiačka na fakulte oznámila, že „chodí s farárovou dcérou“. Spočiatku to vyzeralo, že sa nikto nebude do toho starať. Avšak po letných prázdninách pri zápise do tretieho ročníka mu v škole iba stroho oznámili: „Nemôžeme Vás zapísať!“ Preto musel svoje štúdium ukončiť a odísť pracovať.
Mladý pár sa preto vrátil do Turca, v septembri 1950 sa v Žiline zosobášili. Angela si tu našla prácu na Krajskom národnom výbore a Jozef sa zamestnal v Martine ako kreslič v Závodoch J. V. Stalina. Bývali spolu v Martine, spočiatku v slobodárni, neskôr dostali byt.
Násilná smrť otca
Na pozadí týchto udalostí sa stupňovalo prenasledovanie znievskeho traktoristu Romana Jankeviča. Podobne ako v časoch svojej kňazskej služby, ani v tomto období nemohol tráviť veľa času s rodinou. Ako šofér chodieval počas leta 1951 „na dolniaky na žatvu“. Jeho trpký osud v civilnom zamestnaní vyvrcholil 24. augusta 1951. V ten deň podľa slov pamätníčky bol jej otec nadriadeným prinútený, aby na traktore prekonal neprístupný terén vo Vrícku.
Kopec, na ktorý sa mal dostať, bol ťažko zvládnuteľný nielen pre skúseného šoféra, ale aj pre
technické možnosti vozidla. Keď bol na veľmi nebezpečnom mieste, spomínaný človek, ktorý bol známym Rómom v Kláštore pod Znievom, „mu hodil kameň do chrbta“.
Post Bellum
je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Roman Jankevič sa s traktorom prevrátil a s ťažkými zraneniami ho previezli domov. Vedel, že prevoz do nemocnice mu už nepomôže a v ťažkých bolestiach umrel v kruhu najbližších. Angela spomína, že jej mama sa išla pozrieť, kde sa údajná nehoda stala: „Videla to miesto, bol to strašný kopec.“
Bližšie okolnosti incidentu sa však Angela nikdy nedozvedela. V čase otcovej „nehody“ bola len tri týždne po narodení svojho syna Mariána, a preto otcovi nemohla byť nablízku. Ako spomína, „ja som nevedela, čo sa deje, mne viac nepovedali“.
Akosi prirodzene sa smrť nepriateľa socialistickej spoločnosti ani špeciálne nevyšetrovala: „Nikto sa do toho nemiešal,“ spomína pamätníčka.
Otázne je, prečo to dotyčný muž urobil a čo tým sledoval. Hoci ho aj Angela neskôr videla, nikdy ho nedokázala osloviť alebo aspoň zistiť, čo sa v inkriminovaný deň stalo. S ohľadom na malého syna a vlastnú rodinu mala Angela obavy o vlastný život: „Ja som furt čakala, kedy po mňa prídu a ma zoberú.“ Neistota sa však nenaplnila a jej život mohol pokračovať ďalej.
Angela Bajnoková v súčasnosti (zdroj: Post Bellum)Sústavný tlak režimu aj na novom mieste
Manželia Bajnokovci zostali žiť v Martine. V Kláštore pod Znievom bývala jej matka s bratmi a starou mamou. Tá zakrátko ako 83-ročná umrela. V mestečku žili aj jej svokrovci, s ktorými sa časom upravil aj jej vzťah: „Svokra dokonca nebola ani na našej svadbe. Nesúhlasila s tým.“
Bála sa totiž, že aj napriek okolnostiam otcovej degradácie Angela pochádza z významnej rodiny, ktorej by jej syn nestačil. Po synovi Mariánovi sa Bajnokovcom narodila aj dcéra Ingrid. Meno pre dcéru vybrala Angela podľa slávnej švédskej herečky, ktorá jej učarovala v detstve, Ingrid Bergmanovej. Po ukončení materskej dovolenky sa Angela zamestnala ako mzdárka tiež v martinských závodoch J. V. Stalina.
V polovici 60. rokoch sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice. Jozef pokračoval v práci kresliča a Angela v pozícii mzdárky na tamojšej pedagogickej fakulte. Do Bystrice sa za nimi prisťahovala aj Angelina mama Helena. Doba normalizácie bola krutá a agilným súdruhom nebolo treba dávať príliš veľa zámienok na to, aby vykonali svoju prácu.
Práve z týchto dôvodov zažívala aj v novom prostredí v srdci stredného Slovenska Angela veľa strachu a obáv o seba a svojich najbližších: „Čakala som každú chvíľu, že po mňa prídu.“ Banská Bystrica bola mestom, kde si socializmus našiel svoje miesto veľmi ľahko: „Keď som prišla do Bystrice do práce, veľmi ma to nasrdilo. To, čo som zažila tu, to som nevidela ani v Bratislave, ani nikde inde. Každý somár s prepáčením bol vedúcim! Zato, že niekto mal legitimáciu, tak mal aj pravdu. O všetkom rozhodovali červené stranícke knižky.“
Okrem názorových rozdielov sa v práci Angela dožila aj ďalších nepríjemností. Jedna jej mladá, v strane angažovaná kolegyňa ju miestnej kádrováčke nahlásila, „že nemám spoľahlivý pôvod, a že pochádzam z farárskej rodiny“. Nadriadená sa však voči Angele zachovala veľmi korektne, v tichosti si ju zavolala a nariadila jej dopísať si do životopisu súvislosti, ktorými podobným kolegom zatvorí ústa.
Angela sa tak v relatívnom pokoji mohla dopracovať do dôchodkového veku, do ktorého odišla v polovici 80. minulého storočia. Na ďalšie postihy zo strany komunistickej moci voči sebe, manželovi či deťom si už nespomína. Spokojne žije svoj život s dcérou, keďže milovaný manžel ju opustil v roku 2000. I napriek veľkej krivde, ktorej sa jej, a najmä jej rodičom dostalo, odpustila, a na všetky bolestivé veci sa snaží zabudnúť.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Ján Golian
