Nome je mesto na Aljaške, na ktorom by ste bez poriadne hrubého kabáta neprežili ani desať minút. A keď áno, tak len s omrzlinami.
V januári 1925 tu vo veľkom zomierali deti na záškrt. Infekčné ochorenie udieralo silno a rýchlo. Každým dňom klopali na dvere lekára Curtisa Welcha ďalší a ďalší miestni obyvatelia. Chrčali, fučali a ťažko vydychovali. Nevedel, čo robiť. Bola zima. Teplota klesala na dvojciferné hodnoty pod nulou.
Najbližšia protilátka bola v 1600 kilometrov vzdialenom meste Anchorage. Bol to boj s časom. Vtedy najvyužívanejšie lietadlá s odhaleným kokpitom by protilátku priniesť nemohli. Nomský prístav bol zamrznutý, žiadna loď by sa k nim nedostala. Najbližšia vlaková stanica bola vyše tisíc kilometrov ďaleko v Nenane. Zdalo sa, že Nome bude odkázané na seba.
Psích dobyvateľov kozmu obetovali v mene komunizmu Čítajte Dvadsiateho druhého januára 1925 poslal Dr. Welch telegram: „Epidémia záškrtu je takmer tu. Stop. Potrebujem milión jednotiek protilátky. Stop. Balík je jediným spôsobom dopravy. Stop. Požiadal som už aj o komisára pre zdravie. Stop. Žije tu približne 3000 miestnych. Stop.“
Veľké preteky milosti
Snežné psy pravidelne na Aljaške využívali na doručovanie pošty. Guvernér regiónu Scott C. One preto naverboval najlepších mašerov (vodca psích záprahov) so psími tímami, ktoré mali priniesť protilátku z Nenany do Nome.
Plán bol taký, že každý psí tím na čele s mašerom prejde určitú časť cesty a následne protilátku odovzdá čerstvej posádke. Koncom januára vlak do Nenany priniesol sérum ani nie v desaťkilogramovom balíku zabalenom v ochrannej kožušine. Mašer Bill Shannon priviazal balík na svoje sane. Zahvízdal a nohy jeho deviatich malamutov vyštartovali na cestu dlhú 1084 kilometrov, známu aj pod názvom Veľké preteky milosti.
