Preložila viac ako dvesto kníh, v mnohých ani nebolo jej meno. Dvadsať rokov bola na čiernom zozname a pracovala pod menami príbuzných či známych. Starala sa o celú rodinu, keďže manžela jej uväznili za rozhovor s Alexandrom Solženicynom. Pracovala po nociach, lebo ju to bavilo, ale aj preto, že musela. Aj keď má 92 rokov, ešte vlani jej vyšiel preklad. Či by si trúfla na ďalší? Veľmi rada, odpovedá MARTA LIČKOVÁ, ktorej začiatkom roka udelil prezident Andrej Kiska Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Aká bola prvá kniha, ktorú ste preložili?
„Môj vôbec prvý preklad ani nebola knižka. Pracovala som vtedy v Slovenskom rozhlase, kde vychádzal časopis Rozhlas. Dostala som na preloženie malú poviedku od Gorkého s názvom Tulák. Moja prvá kniha bol Koreň života od Michaila Prišvina. Je to klasik, hoci sa úplne vytratil.“
Prekladateľstvo ste nikdy neštudovali. Ako vás našli?
„Do rozhlasu prišiel profesor Isačenko, ktorý robil program Nebojme sa ruštiny. Hľadal doň niekoho a prišiel za mnou. Ja som bola ako žiačka, on profesor. Trvalo to dva roky a bola to veľmi milá i úspešná relácia. Takto na mňa neskôr aj prišli. Po rusky som však niečo vedela aj predtým.“
Vyznamenaniami Kiska podráždil Smer aj SNS. Rozdajú vlastné Čítajte Odkiaľ?
„Počas Povstania bol u nás doma v Bátovciach tri mesiace front. Ruská strana bola na našej strane a boli sme jedna z prvých, ak nie úplne prvá dedina, ktorú oslobodili. V našom dome bol generálny štáb. Mali sme šťastie na ľudí. Bývali u nás veľmi milí, sympatickí a vzdelaní ľudia. Keď sme im so sestrou povedali, že sa samy doma učíme po rusky, hneď sa toho chytili. Ruština bola vždy moja srdcová záležitosť, páčila sa mi.“
Predsa len, preklad celej knihy je zrejme omnoho náročnejší ako preklad krátkych textov. Nebáli ste sa toho?
„Keď mi dali prekladať prvú knižku, tak som sa, samozrejme, bála. Zrazu to bola veľká hrubá kniha, asi tristostranová. Ľudia okolo mňa ma však veľmi povzbudzovali. Sľúbili mi tiež, že to bude redigovať Ľudo Zúbek. Najskôr mi dali preložiť pár strán len na skúšku. Keď som to spravila, povedali: 'To je absolútne dobre, vy sa ničoho nebojte, ideme do toho.' Potom som už robila zaradom. A ozaj mi padli ešte aj samé ťažké preklady.“
Koľko vám trvalo, kým ste sa prehrýzli prvou knihou?
„To už presne neviem, ale robila som na tom vo dne v noci. Sadla som si k tomu hneď, keď som prišla z roboty. Začalo ma to baviť. Povedala som si, že v živote už nebudem robiť nič lepšie, len toto. Odvtedy som profesionálne prekladala celý život.“
“Solženicynovi som napísala list a požiadala ho o niečo na uverejnenie. A naozaj to aj poslal, úryvok z Rakoviny. Bol dovtedy nepublikovaný text.
„
Spomínate ruštinu, no prekladáte až zo štyroch jazykov. Kde ste sa všetky naučili?
„Už z domu som mala dobrú nemčinu a maďarčinu. Stará mama z otcovej strany bola Nemka. S nami deťmi teda hovorila po nemecky. Cez leto sme tiež doma vždy mali nemecké dievčatá na prázdninách. No cepovala nás aj mamička. Otec bol farár a keď rodičia chceli niečo zatajiť, používali viac rečí, aby im deti nerozumeli. My sme to však rýchlo pochytili a už vo veľmi ranom veku nemohli mať tajnosti po maďarsky alebo nemecky. Akurát latinčina vydržala dlhšie. V tej občas otec prehodil s bratmi pár viet.“
