SME

Ruth Mittelmannová: Pred pochodom smrti ju zachránili ženy z vypálených Lidic

Ravensbrück prežila len vďaka cudzej pomoci, väčšina rodiny také šťastie nemala.

Ruth Mittelmannová (Charlotta Neumannová) Bratislava, 1949Ruth Mittelmannová (Charlotta Neumannová) Bratislava, 1949 (Zdroj: Post Bellum)

Ruth Mittelmannová sa narodila 17. augusta 1925 ako Charlotta Neumannová do dobre situovanej bratislavskej rodiny ako najstaršia dcéra. Otec spolu so svojimi bratmi vlastnil prosperujúcu továreň na chemické prípravky Chemikalia a ekonomická stabilita podniku sa zdala neotrasiteľná.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neskôr prišli ešte ďalšie deti, dievčatko Gertruda a chlapček Viktor. Idyla pre Ruth skončila presne v tom okamihu, keď zo dňa na deň ochorela a lekári si s jej chorobou nevedeli rady: „Spojili sa so sanatóriom vo Švajčiarsku, kam ma otec odviezol. Mamička s nami ísť nemohla, bola vtedy v deviatom mesiaci tehotenstva.“

SkryťVypnúť reklamu

V decembri 1930 sa tak vo veku piatich rokov ocitla vo švajčiarskom Leysin, kde v sanatóriu pre tuberkulózne deti postupne získavala stratené zdravie, doháňala školskú dochádzku so súkromnými učiteľkami a všemožne sa snažila vrátiť do života.

Keď sa po vyliečení objavila doma v Bratislave, bolo jej mladšej sestričke šesť rokov, brat zápasil so zemskou príťažlivosťou a musela si znovu zvykať na prostredie, ktoré si rovnako tak zvykalo na ňu.

Do nového života sa však vrhla s vervou. Vzdelávala sa v židovskej základnej škole a neskôr na nemeckom reálnom gymnáziu. Napriek občasným zdravotným problémom spojenými s pôvodnou chorobou všetko fungovalo normálne a Charlotta-Ruth si poznamenala vo svojich hebrejsky písaných pamätiach: „Bolo mi trinásť a cítila som sa šťastná, aj keď som z letmého nahliadnutia do novín vedela, čo sa deje za hranicami, neprikladala som tým udalostiam veľký význam.“

SkryťVypnúť reklamu

To sa ale malo čoskoro zmeniť. Pamätníčka sa veľmi rýchlo stretla s tvárou toho, čo ohrozovalo Európu, Československo i celú jej rodinu.

Anšlus Rakúska zažila vo svojich dvanástich rokoch; od tej chvíle bolo takmer nemožné jazdiť za príbuznými do Viedne a správy o tom, ako rakúskych Židov vyháňajú z domovov a núti ich čistiť viedenske ulice zubnými kefkami, vyznievali ako z iného sveta.

Situácia vygradovala, keď viedenská teta fingovala chorobu a rozoslala príbuzenstvu správu, že ťažko ochorela a pred smrťou sa chce so všetkými stretnúť. Celá rodina sa teda zišla u úplne zdravej tety a vypočula si varovanie pred nástupom nacizmu, o ktorom už rakúski Židia vedeli svoje.

Nikto z prítomných tomu však neprikladal význam, naopak - teta bola skoro vyhlásená za nesvojprávnu.

SkryťVypnúť reklamu

Život v nových podmienkach

Na jeseň roku 1939 boli študenti židovského gymnázia vyhodení zo školy. Pamätníčka tiež. V tom čase už jej rodina okrem vlastných záležitostí riešila tiež problémy týkajúce sa rakúskych príbuzných, ktorých sa podarilo prepašovať na Slovensko. A bolo treba vyrovnávať sa s antisemitizmom, ktorý síce bol v spoločnosti latentne prítomný, ale teraz dostal príležitosť a narástol do nevídanej podoby.

Neumannovci museli predať dom, oplakať obľúbeného psa Lorda, ktorého niekto otrávil, občas na záhradu pri ich dome priletel kameň a deti zo susedstva sa zmenili z kamarátov na bandu násilníkov. O niečo neskôr, kedy sa Židia na uliciach bežne stávali terčom útokov, zmlátila iná partia otecka tak, že sa pripotácal domov s modrinami. Situácia nebola ani trochu dobrá : "Otec prišiel zbitý dvakrát, napadli ho na ulici. Mal hviezdu, tak ako všetci Židia. "

SkryťVypnúť reklamu

A to zďaleka nebolo všetko. Pamätníčka, ktorá bola na svoj vek intelektuálne veľmi vyspelá, dobre chápala, čo znamenajú kroky ako Mníchovská dohoda, likvidácia Československa, vznik Slovenského štátu, Hitlerova zmluva so Stalinom o neútočení.

V tomto období už bola členkou mládežníckeho sionistického hnutia Makabi ha-cair. Ako sama hovorí, Palestína pre ňu bola krajina vzdialená a vedomosti o Blízkom východe čerpala prevažne z dobrodružných kníh Karla Maya:

May napísal niekoľko kníh, ktoré sa odohrávali v arabských krajinách, takže som vedela viac o Araboch než o Židoch. Netušila som, že v tých oblastiach žijú aj Židia. Nevedela som, že existuje spojenie medzi Palestínou a Židmi a že existuje niečo ako židovský národ, ktorý má svoju vlastnú históriu. Myšlienka sionizmu, vlastnej domoviny Židov, pre mňa bola nová.“

SkryťVypnúť reklamu

Istý čas strávila Ruth Mittelmann v Budapešti, kde študovala na maďarskom gymnáziu a bývala v internáte pre židovské dievčatá. Stalo sa to po tom, čo bolo židovským deťom na Slovensku zakázané vzdelávanie. V Maďarsku bola v tomto smere situácia predsa len o niečo lepšia.

Pamätníčka ovládala niekoľko cudzích jazykov, a tak sa stala hviezdou, ktorou sa vedenie internátu chválilo. Hovorila nemecky, anglicky, francúzsky - a maďarčinu zvládla do konca školského roka. V lete roku 1940 sa po zložení ročníkových skúšok vrátila domov. To už sa takmer všade v Európe bojovalo.

Vojna všade okolo

Situácia sa postupne stávala neúnosnou. Neumannovci museli už po niekoľkýkrát zmeniť bydlisko, pretože Židom bolo dovolené bývať len na periférii Bratislavy, a okrem toho sa ich byt náramne pozdával Šaňovi Machovi.

SkryťVypnúť reklamu

V Makabi ha-cair sa často preberali možnosti vedúce k Alija, teda k odchodu do Zeme zasľúbenej.

Členovia sa teoreticky aj prakticky pripravovali k odchodu. Istému množstvo ľudí sa nakoniec podarilo dostať sa cez Maďarsko a ďalšie krajiny do Palestíny.

Výtvarne nadaná Ruth Mittelmann si privyrábala módnym návrhárstvom, doučovala tri židovské deti zo susedstva a navštevovala kníhviazačské kurzy. V roku 1942 bolo zaslaných do transportov tisíce slovenských Židov vrátane jej kamarátok. Mizli aj členovia hnutia Makabi ha-cair.

Bračeka Vikiho rodičia prepašovali do Maďarska a sestru Trudi ukryli na vidieku. Pre Ruth ani jedna z týchto alternatív neprichádzala do úvahy: vyzerala príliš "židovsky". Naďalej však pracovala, teraz už v ilegálnom hnutí Makabi ha-cair: „Raz sa v našej klubovni objavili dvaja mladí Poliaci, hovorili mizernou nemčinou, sotva sme im rozumeli. Rozprávali nám strašný príbeh o tábore v Poľsku, z ktorého utiekli. Predpokladám, že sa im hnutie snažilo pomôcť, ako to len išlo.“

SkryťVypnúť reklamu

Bola to prvá správa zo sveta, v ktorého existenciu bolo ťažké uveriť. Transporty síce ustali, začínalo byť však jasné, kde skončila väčšina kamarátov, rodinných príslušníkov a vôbec všetkých, ktorí sa vydávali na cestu do neznáma. Ruth Mittelmannová sa ukryli so sestrou u svojej niekdajšej slúžky a sestra Trudi občas dochádzala za rodičmi. Až do dňa, keď sa do úkrytu vrátila so správou, že našla byt zapečatený. Rodičia boli zatknutí.

Cesta do Ravensbrücku

Onedlho gardisti zatkli aj Ruth. Po obvyklom výsluchu ju odviezli do tábora v Seredi. Tu sa stretla s niekoľkými bratislavskými priateľmi, s rodinou Fleischhackerových a ich dcérou Lisou. Pobyt tu však netrval dlho. Ďalší deň spolu s ďalšími odišla vlakom do Ravensbrücku.

Tu stretla kamarátku z Bratislavy Susi Messingerovou: „Bola už tma, ale tábor bol osvetlený, takže sa ľudia spoznávali. Prstom ukázala na vysoký komín, z ktorého vychádzal dym a šľahali plamene. ,Vidíš ten komín? ' opýtala sa ma. , Aj my ním skôr alebo neskôr prejdeme ... 'Bol to skutočne hrôzostrašný pohľad, zvlášť v kontraste k čiernočiernému nebu. , Ja nie, 'namietla som. Nakoniec sme prežili obe.“

SkryťVypnúť reklamu

Podmienky v tábore boli neľudské: O hygiene sa nedalo hovoriť, jedla len toľko, aby človek nepadol od hladu, znečistená voda, nekonečné zástupy.

Stretnutie so ženami z vypálených Lidic

Ruth Mittelmannová sa dostala do baraku číslo 27, do časti B, kde jednu skupinu väzenkýň tvorili české ženy. Tie mali na oblečení našitý červený trojuholník - takto Nemci označovali politických väzňov. Došlo k stretnutiu, na ktoré potom nikdy nezabudla:

„Boli tam ženy z Lidic, v rovnakom bloku ako ja. Sedeli celý deň pri dlhom stole a venovali sa ručným prácam, plietli ponožky alebo niečo iné pre vojakov, neviem už presne. Pýtali sa ma, či viem, čo sa stalo. Netušili, čo sa stalo s ich mužmi a deťmi, pretože ich odviezli predtým. Vedela som, ale nepovedala som im to.

SkryťVypnúť reklamu

Myslela som si, že im nemusím robiť veci ešte ťažšími. A ešte niečo som nerobila - nikdy som nehovorila v ich blízkosti po nemecky. Myslela som si, že tú reč musia nenávidieť. Takže som si dávala pozor, a keď boli blízko mňa, nehovorila som nemecky ale slovensky.“ Ruth sa postupne so ženami spriatelila a ony ju prijali medzi seba.

Ku koncu januára 1945 sa v tábore roznieslo, že sa všetky Židovky majú presunúť do bloku, odkiaľ bude vypravený transport. Kam, to nikto nevedel, no znamenalo to jediné: K smrti bolo zas o krok bližšie. Bol to pochod smrti.

„V ten istý deň sa na mňa obrátila pani Maštalířová, predstavená lidických žien, vysoká žena, z ktorej priamo vyžarovala autorita. Povedala mi, že mám byť pripravená, hneď ako začnú odvádzať židovské ženy z nášho bloku, že ma schovajú, a než presun skončí, strhnú mi z odevu žltý trojuholník a nahradia ho červeným s písmenom T uprostred. Už si nepamätám, kde ma schovali, ale viem, že všetko bolo starostlivo pripravené. Od tej chvíle som nebola Židovka ale Češka.“

SkryťVypnúť reklamu

Keď veci vyzerajú najčernejšie, šťastie je ti nablízku

Ruth spolu s ďalšími Češkami nastúpila do práce, pracovalo sa v poľnohospodárstve, a tak sa dostala mimo tábor. Koniec vojny sa blížil, spojenecké bombardovanie neďalekého Berlína bolo na dennom, vlastne skôr na nočnom poriadku a front sa približoval. Nemci sa rozhodli časť osadenstva Ravensbrücku presunúť; vlakom sa išlo do mestečka Salzwedel, kde v pracovnom tábore za mestom kontingent väzenkýň za krátky čas skončil.

Dňa 11. apríla 1945 zmizli príslušníci SS, otvorila sa táborová brána a tou dorazili prví americkí vojaci. „Odrazu som sa cítila veľmi unavená. Nebezpečenstvo pominulo, bola som živá, a to mi stačilo. Mozog, ktorý tak dlho musel fungovať naplno, náhle stiahol roletu. Sedela som v kúte a nič nerobila. Vzala som si pár tabuliek čokolády a nejaký chlieb, jedla bolo všade toľko, že sme nevedeli, čo s ním. Hlad som už nemala. Nič som nechcela a nemala som žiadne želania. Deň, na ktorý som tak dlho čakala, a o ktorom som tak dlho snívala, ma zastihol ľahostajnú, bez akýchkoľvek pocitov a hlasných prejavov radosti."

SkryťVypnúť reklamu

Konečne sa väzenkyňa dočkala sprchy, čistej postele, lekárskej starostlivosti a jedla - hoci spočiatku starostlivo váženého, ​​pretože hrozilo nebezpečenstvo ochorenia. Nastal čas slobody a nových možností, ktorý Ruth Mittelmannová využila po svojom: Začala pracovať pre americkú armádu ako tlmočníčka.

V medzičase však prekonala škvrnitý týfus a neskôr žltačku, takže keď sa vrátila z nemocnice v Uchtspringe, Američanov nahradila škótska horská divízia a ona pokračovala v práci. Tábor postupne opúšťali skupinky niekdajších väzňov, a tak v júli 1945 vyrazila na cestu domov aj ona.

Utrpené straty

Nebolo úplne jasné, ako bude vyzerať normálny život. Z útržkov rozprávania amerických vojakov pochopila, aký osud stretol Židov v celej Európe, hoci rozsah katastrofy si ešte nikto nedokázal poriadne predstaviť. Ruth Mittelmannová nevedela, čo ju čaká doma. Z cesty si pamätala len trosky, ktoré zostali po bombardovaní Drážďan, a potom prejazd hraníc do Čiech.

SkryťVypnúť reklamu

Z Prahy odišla do Bratislavy a zamierila rovno domov. Ich byt obývala iná rodina a mamičku, ktorá sa v zúboženom stave práve vrátila z Mauthausenu, našla v inej časti domu. Čo bolo horšie - nevrátil sa otecko a mnoho ďalších členov rodiny. Otecko zahynul v Halberstadte, v tábore, v ktorom vyvíjali Hitlerovu tajnú zbraň V-2. „Na Morave, v Pohořeliciach, žili traja moji strýkovia a jeden býval vo Viedni. To boli bratia matky, každý bol ženatý a mali deti. Tieto štyri rodiny zobrali už v roku 1942. Neviem, či boli všetci v Terezíne a potom v Osvienčime, ale nikto z nich nezostal nažive, žiadne z ich detí neprežilo. Všetky štyri rodiny zmizli, ako keby neexistovali.“

V Osvienčime sa čírou náhodou vyhol plynovej komore brat Viktor. Prežil a po vojne sa pešo vrátil do Bratislavy. Prežila tiež sestra Gertrúda, ktorá posledné mesiace vojny strávila na vidieku v úkryte u dobrých ľudí.

SkryťVypnúť reklamu

Opustili sme brehy Európy

Bolo načase nájsť bývanie, prácu a pokúsiť sa dohnať stratené roky štúdia. Pamätníčka sa zapísala do maturitného kurzu, súkromne vyučovala angličtinu a pracovala v obchode. V roku 1946 maturovala a odišla na hachšar usporiadaný hnutím Makabi ha-cair, aby sa fyzickou prácou pripravila na pobyt v Palestíne.

Ozvala sa však stará choroba, veci sa značne skomplikovali a Ruth Mittelmannová skončila v nemocnici. Komplikácie nastali tiež v hnutí: Podala si prihlášku na lekársku fakultu, ale to nebolo vedením Makabi ha-cair prijaté s porozumením, pretože heslo hnutia predsa znelo "Uskutočni!" A tým uskutočnením sa myslel odchod do Palestíny, kde na nováčikov čakala prevažne manuálna práca. Nepomohlo vysvetľovanie, že aj lekári budú určite potrební a že sa Ruth zaviazala, že bude pracovať ako lekárka v kibuci.

SkryťVypnúť reklamu

V tom čase už mala priateľa Jozefa, s ktorým sa zoznámila na maturitnom kurze a neskôr sa s ním stretla popri štúdiu medicíny. Doba bola plná zmien a nových výziev, pričom tá najväčšia prišla dva roky po vojne: "Deviateho novembra 1947 prebehlo na pôde OSN hlasovanie o vzniku židovského štátu. Ten večer sme sa všetci zišli pri rádiu a s veľkým napätím sme sledovali priebeh hlasovania a počítali sme hlasy. U väčšiny Židov naprieč kontinentmi to zaručene muselo vyzerať podobne. "

Bolo treba sa rozhodnúť. A rozhodnutie padlo onedlho: zdvihnúť kotvy a zmeniť bydlisko. Pre slovenských Židov to v tej dobe nebolo nič neobvyklé, krajinu opúšťala väčšina tých, ktorí prežili peklo zvané holokaust, a k odchodu smerovala tiež väčšina členov mládežníckych sionistických hnutí, ktoré na Slovensku postupne končili svoju činnosť.

SkryťVypnúť reklamu

„Opustili sme brehy Európy, ktorá nás tak zradila, a ktorá napriek tomu navždy zostala v mojom srdci ...“ V Izraeli pre ňu (v novej krajine prijala nové meno - Ruth) a jej rodinu, ktorú založila so svojím manželom, začal celkom nový život. Napriek tomu do Európy cestuje: navštívila Halberstadt, kde náhrobný kameň pripomína miesto, kde spolu s ďalšími zahynul jej otec, išla do Lidic, ktoré sú s jej príbehom späté podstatným spôsobom, a cestuje aj na Slovensko, ktoré je jej pôvodným domovom.

Autor: Andrea Jelínková

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. dm podporila sumou 6 475 eur realizáciu projektu Základnej školy
  2. Na zdraví záleží
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  6. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  7. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  8. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 163
  2. Každý piaty zomrie 8 940
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 777
  4. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 7 603
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 801
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 733
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 509
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 2 835
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Jaroslav Haščák.

Informovala o tom špeciálna prokuratúra.


TASR

Útočníkov obvinili z dvoch prečinov.


Spadnutý most. Za zrútenie podpornej konštrukcie je podľa prokuratúry vinná nemecká statička.

Prokurátor sa odvolal, rozhodne krajský súd.


SITA a 1 ďalší
Ilustračné foto

Nasadené budú motorizované aj pešie hliadky.


TASR

Sportnet

Aleksandar Čavrič.

Správa o jeho neúčasti vyšla v nedeľu, v deň zrazu národného tímu v Senci.


TASR
Basketbalista Dallasu Mavericks Luka Dončič.

Prečo legendárny Srb na drafte NBA ignoroval slovinský talent.


Petr Koten
Konstantin Koľcov.

Bol dlhoročným bieloruským reprezentantom.


Oh my Hockey
Anthony Edwards pri smeči.

D'Angelo Russell vyrovnal klubový rekord Lakers v počte trojok.


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu