PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Valéria Slamová: Prežila Auschwitz aj pochod smrti, pred Mengelem kľačala na kolenách, aby ju nechal žiť

Z veľkej päťdesiattričlennej rodiny po vojne ostalo sedem sirôt.

(Zdroj: Post Bellum)

27. januára si pripomíname deň oslobodenia nemeckého vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, do ktorého bolo počas 2. svetovej vojny deportovaných približne dva a pol milióna ľudí. Viac ako milión z nich bolo zavraždených priamo v tábore. V súvislosti s týmto dňom predstavujeme príbeh pamätníčky tohto miesta, pani Valérie Slamovej.

Valéria Slamová sa narodila v obci Čata pri Leviciach v roku 1928, v období prvej Československej republiky do rodina Propsteinovcov. Rodina bola dlhé roky pevnou súčasťou menšej židovskej komunity. Spolu s mladšími súrodencami Violou a Deziderom mali pekné detstvo.

Článok pokračuje pod video reklamou

Valéria milovala svojho otca a ako malá mu zo žartu vyčítala, že sa nemal oženiť, ale počkať na ňu, kým vyrastie. Rada nosila matkine klobúky a vysoké topánky, neskôr si od nej požičiavala pulóvre, na čo sa mama niekedy hnevala.

Na chanuku rodičia zvykli zobrať deti k Baťovi a každému kúpiť nové topánky. S domácnosťou matke pomáhala rómska slúžka Kati. Deti chodili do školy v Čate a Želiezovciach.

V čase, keď Hitler rozhodoval o podobe Európy, Valéria prežívala vlnu politických turbulencií. V spore Československa s Maďarskom, ktoré si nárokovalo získanie stratených území, Hitler rozhodol v prospech Maďarska, čím sa Prvou viedenskou arbitrážou v novembri 1938 Čata a Levice stali jeho súčasťou.

Po Viedenskej arbitráži

Z detstva si Valéria pamätá, ako raz chcela cestovať do neďalekého mesta, zostala však ohromená, keď na autobuse uvidela veľký nápis „Psom a židom vstup zakázaný“. Rozhodla sa preto radšej ísť pešo.

Podobne ako na Slovensku, aj maďarskí Židia prežívali hospodársky a politický útlak, ale vláda regenta Miklósa Horthyho i Miklósa Kállaya (marec 1942 – marec 1944) ich zatiaľ chránila pred tzv. konečným riešením.

Vláda vyvlastňovala ich majetok, zakazovala im nákup nehnuteľností, prácu v slobodných povolaniach aj uzatváranie zmiešaných manželstiev. Aj Valériin otec, účtovník v cukrovare v Pohronskom Ruskove, v rámci protižidovských opatrení prišiel o prácu. Hitler však s maďarskými predstaviteľmi strácal trpezlivosť a dožadoval sa väčšej angažovanosti od svojho spojenca, a to najmä v súvislosti s dôsledným riešením židovskej otázky. V marci 1944 obsadil Maďarsko.

Násilné odchody

V máji 1944 vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli židovskí obyvatelia opustiť svoje domovy. Propsteinovci sa práve pripravovali na veľkú rodinnú udalosť, prvé čítanie z Tóry najmladšieho Dezidera, ktorý mal vstúpiť do sveta nábožensky dospelých mužov.

Namiesto toho však museli odísť do geta v levických kasárňach: „My deti sme si vtedy neuvedomovali vážnosť toho všetkého, bolo to niečo nové. Bola tam slama, ležali sme všetci vedľa seba – muži, ženy, manželia, to bol viac-menej chaos. Vtedy som prvýkrát videla otca s mamou plakať.“

Dňa 14. júna 1944 ich s mnohými ďalšími rodinami naložili do dobytčích vagónov, aby nastúpili na cestu do Poľska. Horúce júnové dni roku 1944 má pani Slamová v živej pamäti. Po šesťdesiatich sa vo vagónoch tiesnili takmer bez vody. Mnohí z nich odpadávali, niektorí cestu neprežili. „Ľudia plakali a tie slzy dali matky nám, deťom, piť,“ hovorí. Keď ochorela sestra Viola, matka požiadala Dezidera, aby sa vymočil do misky a ona mohla dcére ovlažiť čelo.

Vlak strážený ukrajinskými esesákmi veľmi často zastavoval: „Otec plakal, keď videl, ako esesáci bili ľudí, ako sa vyhrážali, ako na nás vyskakovali, akoby ste už ani neboli človek,“ opisuje pani Valéria. Vždy, keď vlak zastal, mysleli si, že ich idú zastreliť. Počas dvojdňovej cesty sa odohrávalo všetko – vykonávanie potrieb, choroby aj smrť: „Pre nás deti to bolo strašné.“

Život v lágri

Hneď po príchode do Auschwitzu ju odtrhli od rodičov a súrodencov. Už nikdy ich nevidela.

Väzenský režim začínal ráno o piatej. S oholenými hlavami, v čudných šatách a drevákoch spočiatku cez deň hodiny iba pochodovali alebo len stáli na mieste:

Pozostával zo známych muzikantov z Nemecka, Rumunska, Maďarska, z celého sveta. Mengele sedel v prostriedku a my sme tam museli stáť, akoby sme boli v divadle

„Spali sme v kójach, na obed sme dostali takú vodu, bohvie, čo tam plávalo, my sme si to ani nevšímali. Mali sme spoločnú misku, vždy sme sa postavili do radu a podávali si ju. Veľakrát tam stáli esesáci, mali vlčiakov. Nenávidím vlčiakov. Keď sme išli tú misku zobrať, zakričali: ,Chytaj!´ Pes skočil, miska spadla, oni sa rehotali a my sme v ten deň ostali bez jedla.“

Predchádzajúci život im trýznivo pripomínali koncerty táborového orchestra: „Pozostával zo známych muzikantov z Nemecka, Rumunska, Maďarska, z celého sveta. Mengele sedel v prostriedku a my sme tam museli stáť, akoby sme boli v divadle,“ spomína pani Slamová. „Ja som stále plakala: ,Mamička, mamička!´ Už ma všetci nenávideli: ,Buď už ticho, ty sopľoška!´“

Zásah osudu

Valéria čoskoro zistila, že v lágri sú aj jej sesternice Iby a Joly. Odvtedy sa vždy držali spolu, navzájom si pomáhali prežiť. Nejaký čas pracovali v kuchyni. V auguste bola selekcia na apelplaci v prítomnosti Blockerteste, dozorkyne zodpovednej za príslušný blok, brutálnej blondíny z Prahy. Museli bez slova pochodovať. Mengele tam stál a rozhodoval, či väzeň zostane nažive, alebo pôjde do plynu. Iby a Joly poslal na pravú stranu, čo znamenalo prácu. Šestnásťročnú chudú Valériu však poslal doľava - na smrť.

Pred Mengelem sa nikto neopovážil odporovať, ale ja som sa v zúfalstve hodila na kolená a pustila sa do plaču. Nič sa však nedalo robiť. Odpochodovala som na ľavú stranu, keď som zrazu začula niečí hlas: ,Postav sa ešte raz.´ Znova som sa vkradla do davu a keď som sa opäť dostala pred Mengeleho, prešla som. Revala som: ,Tu som, žijem!´ Vtedy mi Blockerteste dala takú facku, že som sa zviezla na zem. Pozbierali ma a ja som sa dovliekla na tú stranu, kde boli živí.“

Pochod smrti

Po selekcii ich odviezli do táborov v Stutthofe a Gottendorfe kopať tankové zákopy. V novembri 1944 sovietska armáda už prechádzala Poľskom a v Auschwitzi začali jednotky SS narýchlo likvidovať stopy po masovom vraždení.

Boli tam matka s dcérou, na to nikdy nezabudnem. Matka odpadla, prišiel esesák a s tou puškou na ňu. Dcéra plakala, on položil dcéru na matku a obe zastrelil

Bola už zima. Zem bola miestami bahnistá, inde zamrznutá a pod snehom. Jedného rána na Valériu namieril zbraň esesák a ona v zhone prišla o dreváky, ktoré zostali zaborené hlboko v blate. Celý deň preto kopala zákopy bosá na ľade a v snehu. Na konci dňa ju sesternice poloomdletú dovliekli do baraku. Bolo to 29. novembra 1944. Tento deň považuje za najstrašnejší vo svojom živote.

V januári 1945 Himmler nariadil evakuáciu tábora. Tisícky väzňov sa museli vydať na pochod smrti. Auschwitz bol oslobodený Sovietskou armádou 27. januára 1945: „Nemali sme nič, iba tie prúžkované šaty, bola veľká zima. Boli tam matka s dcérou, na to nikdy nezabudnem. Matka odpadla, prišiel esesák a s tou puškou na ňu. Dcéra plakala, on položil dcéru na matku a obe zastrelil.“

Valériu sužoval ukrutný hlad, trpela omrzlinami prsníka. Po nociach ich esesáci nahnali do maštale, kde bolo aspoň teplo, avšak veľmi ich trápili vši a hnisavé rany, a hrebeň sa dal požičať len za poldňový chlieb.

Útek a oslobodenie

Jedného dňa sa dostali do dediny Lauenburg, kde bolo aj nemecké civilné obyvateľstvo. V obrovskom zmätku sa sesterniciam podarilo utiecť. Nejaký čas sa ukrývali v stodole. Boli tam aj Poľky, ktoré zrejme tiež utiekli.

Neskôr sa dostali na veľký hospodársky dvor: „Vyzeralo to, akoby obyvatelia dom opustili len chvíľu predtým. Strašne sme sa báli. Bola tam veľká kuchyňa a naraz sme uvideli fľašu lekváru, na to nikdy nezabudnem. A pečenú hus. Keďže sme rok nevideli normálne jedlo, husacie stehno sme namáčali do lekváru, a to sme jedli. Potom sme veľmi ochoreli, “ spomína pani Slamová.

V dome bývali niekoľko týždňov. Medzitým prišlo oslobodenie. Spoznali sa s veliteľom ruskej komandatúry. Bol k nim milý, lebo mal vnučku v ich veku. Vystríhal ich však pred ruskými vojakmi: „Dievčatká, nekamaráťte sa s nimi.“

V Nemecku Valéria podstúpila operáciu vredov v podpazuší, spôsobených nedostatkom výživy.

Nakoniec sa sesterniciam podarilo dostať do Budapešti. Valéria však chcela ísť do Československa, lebo verila, že stretne svoju rodinu. Neskôr sa dozvedela, že jej matka a súrodenci zahynuli hneď po príchode do lágru, len otec žil ešte niekoľko mesiacov.

S odstupom času pani Valéria hovorí o prežitých udalostiach: „Hitler povedal – vykynožiť. Vymýšľal všetky možnosti, aby mohol likvidovať. Ale to sa nedalo v tom veku pochopiť, keď človek vyrastal v nábožnej, usporiadanej rodine. Veď sme nikomu neublížili, naopak, pomáhali sme. Môj otec každý piatok doviedol z kostola chudobných mladíkov na večeru, aby mali kde byť pred šabatom.“

Život po vojne

V Čate sa zišli s ďalšími bratrancami a sesternicou. Z päťdesiatich troch príbuzných však zostalo nažive len sedem sirôt. Načas sa rozhodli zostať spolu, rozdelili si úlohy.

Jeden bratranec bol pekár, takže sme mali čerstvý chlieb. Ja som mala na starosti varenie, a pritom som nemala ani šajn o varení,“ usmieva sa pani Slamová. Do Čaty k nim prichádzali aj ďalší, ktorí stratili rodičov, a tak sa vytvorila veľká spoločnosť mladých ľudí zo Želiezoviec, Pohronského Ruskova a okolia.

Valéria sa neskôr presťahovala do Bratislavy, ubytovala sa na dievčenskom internáte a študovala strojopis. V sobotu pomáhala v židovskej nemocnici na Šulekovej. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom Ladislavom Slamom. Cez vojnu sa zapojil do odboja, neskôr ho zatkli a odvliekli do Mauthausenu. Jeho sestra strávila 3 a pol roka v Auschwitzi. Ladislav Slama po vojne pracoval pre UNRRA (Správa spojených národov pre pomoc a obnovu), vyštudoval dve vysoké školy.

Valéria sa neskôr zamestnala v Slovenskej knihe, v rámci Zväzu protifašistických bojovníkov chodila prednášať o druhej svetovej vojne.

Súčasnosť

Narodili sa im dve deti, Katka a Milan. Pretože žiť v socializme bolo s deťmi namáhavé, svoju dcéru podporovala, aby sa presťahovala do Izraela. Podarilo sa jej to počas Pražskej jari. V čase normalizácie však Valéria musela čakať osem dlhých rokov, kým sa jej podarilo dcéru navštíviť. Tá aj s rodinou momentálne žije v Prahe. Syn Milan žije v USA.

V roku 1994 sa do Izraela presťahovala aj Valéria s Ladislavom. Tam žila 23 rokov, venovala sa hlavne dobročinnej práci. Teraz žije v Bratislave v domove pre tých, čo prežili holokaust, a teší sa z návštev svojich vnúčat.

Od chvíle, keď sa akoby zázrakom zachránila, Boh ju sprevádza celým životom. Keď sa dnes zamyslí nad minulosťou, jej život jej pripadá až neuveriteľný: „Dnes niektorí píšu, že ani nebol shoa. Svet sa zmenil, Hitler, to všetko sa odohrávalo takmer pred sto rokmi. Bohužiaľ, dnes sa tiež dejú smutné veci. Je úžasne veľa bezdomovcov a utečencov, čo prišli zo Sýrie. Keď sa človek pozerá na tie matky s deťmi, keď ide zima a oni nie sú na to zvyknutí, pýtate sa, ako to Pánboh môže dovoliť. Veď oni sú takí istí ľudia. Je dôležité, čo sa odohráva okolo nás a vo svete.“

Zážitky z koncentračného tábora si Valéria uchovávala pre seba. Po štyridsiatich rokoch sa rozhodla zaznamenať ich v eseji Návrat z pekla a básni Pochod smrti.

Tento príbeh zachytáva len úlomky prežitého.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno?
  2. Posledné byty za uvádzacie ceny v úspešnom projekte Adlerova
  3. Uvažujete nad solárnymi kolektormi? Získajte príspevok až 1750 €
  4. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  5. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  6. Talent - vzdelanie - úspech
  7. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu
  8. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s?
  9. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche
  10. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom
  1. Posledné byty za uvádzacie ceny v úspešnom projekte Adlerova
  2. Uvažujete nad solárnymi kolektormi? Získajte príspevok až 1750 €
  3. Naše finančné družstvo - príbeh Mojmíra Begána
  4. Zastrašovanie od majiteľov hotela Danube nehoráznosťou!
  5. Naše finančné družstvo - postoj člena vyjadrený básňou
  6. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  7. Chceme, aby mali naši zákazníci z nakupovania zážitok
  8. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  9. Depresia. Kedy ju treba liečiť?
  10. Bratislavčania môžu žiadať príspevok na polopodzemné kontajnery
  1. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s? 23 640
  2. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc 14 903
  3. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno? 9 956
  4. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom 6 397
  5. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche 6 179
  6. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu 5 711
  7. Mio MiVue 733 WiFi - snadno přeneste záznam autokamery do mobilu 5 255
  8. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať? 4 388
  9. Dobrú chuť: príloha o dobrom jedle a varení v denníku SME 3 988
  10. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk 3 816

Téma: Holokaust


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Bugár: Vyzerám ako nejaká troska? Strane mám čo ponúknuť aj po ďalších voľbách

Až také jednoduché to nebude, hovorí o Ficovej prípadnej kandidatúre na ústavného sudcu.

PLUS

Sardínsky šéfkuchár o Slovákoch: Netušia, čo si objednali

Prišiel na týždeň, no žije tu 16 rokov.

ŠPORT

Orol Eddie pre SME: Na olympiáde je miesto aj pre rojkov

Bol najslabší, no získal si sympatie.

Neprehliadnite tiež

Bugár: Vyzerám ako nejaká troska? Strane mám čo ponúknuť aj po ďalších voľbách

Až také jednoduché to nebude, hovorí predseda Mosta-Hídu Béla Bugár o premiérovej prípadnej kandidatúre na ústavného sudcu.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Na Slovensku trénujú súkromné polovojenské jednotky, štát zlyháva

Sú Slovenskí branci ohrozením pre bezpečnosť krajiny?

NKÚ: Milióny sa delili neefektívne a v konflikte záujmov

Vyhodnocovanie Plavčanových výziev kontrolóri označili za subjektívne.

Hľadá sa stratený vlastník vzácnej pamiatky. Hrozí je zánik

Hanušovskú sušiareň chcú kúpiť z rôznych kútov Slovenska.

Opitý vodič usmrtil matku troch detí, stále je na slobode

Dostal sedem rokov a doživotný zákaz šoférovať. Čaká sa na odvolanie.