Soňa Gyarfašová ako redaktorka vystriedala niekoľko redakcií, až kým sa jej v RTVS podarilo začať naplno venovať téme obetí totalitných režimov. V relácii Reportéri prinášala príbehy týchto ľudí, až kým ju nový riaditeľ Jaroslav Rezník nezastavil. Čo bude s dokumentárnymi príspevkami pripravovanými pre Reportérov, Gyarfašová zatiaľ nevie. Možnosť venovať sa týmto príbehom je pre ňu dôvodom, prečo vôbec v RTVS pracovať.
Ako ste sa dostali k príbehom ľudí, ktorí bojovali proti totalitám?
„Všetko sa začalo v roku 2009, keď som prišla ako rozhlasová elévka na reportáž do ubytovne Resoty pre ľudí bez domova, ktorú založil Anton Srholec. Ako dieťa som o ňom veľa počúvala, sobášil maminu sestru, tak som ho chcela spoznať. S ním a s ľuďmi bez domova som strávila osem hodín. Bol to zážitok a veľa sme vtedy spolu diskutovali. Vtedy mi Anton Srholec povedal, že ľudia bez domova sú jeho jedna rodina. Tou druhou sú politickí väzni. A pozval ma aj medzi nich. Konfederácia politických väzňov, ktorej bol predsedom, oslavovala krátko na to svoje 20. výročie. Tak som prišla. A zostala.“
Reportéri sa ohradili proti pozastaveniu relácie v otvorenom liste Čítajte Čím na vás zapôsobili?
„Pamätám si, ako som sa tu stretla s hokejistom Augustínom Bubníkom, niekdajším majstrom sveta. Hokejovú reprezentáciu, ktorá priniesla domov tie najvzácnejšie kovy, poslali komunisti do Jáchymova ťažiť uránovú rudu. Bol tu aj spisovateľ Rudolf Dobiáš, ktorého zavreli za satirické dielko o Stalinovi a k literatúre sa vrátil až po 40 rokoch. Politický väzeň Karol Noskovič zasa založil na Slovensku prvý športový lukostrelecký oddiel. K lukostreľbe sa pritom dostal pri čiernych barónoch (príslušníci pomocných technických práporov, pozn. red.). A nerozumela som, prečo sa o týchto ľuďoch vôbec nevie. Toto sú osobnosti, o ktorých by sa malo hovoriť. A tu je aj zmysel našej novinárskej práce, ktorá by mala mať presah.“
Novinári sa na Slovensku nezvyknú venovať len jednej čiastkovej téme. Ako sa to vám podarilo?
