PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Štefánia Mihalusová: Počas vojny zažila rodinné tragédie, za komunistov väzenie

Štyridsať rokov prežila v ilegalite voči komunistickému režimu.

Štefánia Mihalusová(Zdroj: Post Bellum)

Štefánia Mihalusová sa narodila 23. októbra 1931 v Marčeku, v dnešnom okrese Žilina. Pochádza z rodiny notára Štefana a Štefánie, rodenej Veveričíkovej zo Svederníka. Jej korene tak vyšli z intelektuálnej rodiny otca a rozhľadenej línie po matke.

Štefániina matka totiž pochádzala z rodiny scestovaného drotára z Dlhého Poľa, ktorý pre svoju dcéru našiel dobrú školu a ubytovanie v Budapešti. Štefánia spomína na svoju mamu ako na „veľmi inteligentnú ženu“.

S rodičmi bývali vo Svederníku v malom kaštieli, ktorý odkúpili od maďarských šľachticov. Tí sa po prevrate v roku 1918 odsťahovali zo Slovenska a ich rodinné hospodárstvo vybudovala hlavne mama Štefánia. „Pracovala tam veľmi ťažko, ale nikdy na nič si nesťažovala. Tak pokorenú ženu som nevidela.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Druhá svetová vojna a rodinná tragédia

S rodičmi v spoločnej domácnosti však žila len do ôsmeho roka života, keď odišla bývať ku svojej staršej sestre Márii, vyd. Bayerovej, tá už bývala so svojím manželom v Žiline.

Na základnú školu začala chodiť vo Svederníku a po presťahovaní sa ku sestre, pokračovala v

škole v Žiline. Po ľudovej škole išla do meštianky, ktorá mala v meste vysokú úroveň. „Druhú svetovú vojnu som veľmi vnímala, moje spolužiačky židovky, veľmi chytré dievčatá, boli v tom tábore, kde boli kasárne v Žiline, ako je kostol sv. Ladislava – Závodie a tam boli v takej ohrade. Tam som bola aj za nimi, ale to bol strašný pohľad, strašný!

To sa nedá, ja keby som si to teraz vedela prestaviť, tí, čo teraz utekajú – emigranti, tak, ak v takýchto podmienkach utekajú, tak to nebolo možné. To bolo ohraničené miesto, kde bola spústa ľudí, deti, všetko v hromade. A nevedeli, čo bude s nimi. A podľa toho, že nikdy sa nehlásil nikto z tej časti Žiliny o majetok, tak si myslím, že isto všetci zahynuli.“

Rodinné osudy Mihalusovcov sa turbulentne zmenili Slovenským národným povstaním a prebratím moci partizánov. V dome v Marčeku bolo na druhý sviatok vianočný rodinné posedenie, keďže Štefánia a obaja jej rodičia oslavovali meniny.

Na druhý deň nechali 12-ročné dievča odviesť z domu ku bratovi, do neďalekého Hliníka nad Váhom. Otec rodiny Štefan Mihalus ako notár a otvorený podporovateľ vládneho režimu nebol miestnym revolucionárom po vôli. Ešte večer 27. decembra urobili partizáni domovú prehliadku. Štefan ich ešte privítal slovami: „Chlapci, ale veď ja vás poznám“.

Partizánskej jednotke však velil sovietsky dôstojník. „Tatu vzali so sebou, mama o deviatej hodine večer počula výstrel, ale jej zakázali do rána opustiť dom. Keď počula ten výstrel, hneď sa modlila za neho ako za zomrelého: ‚To tatu zabili.‘ Bratovi prišli povedať, že tatu vzali a že je nezvestný, ale mama povedala to svoje tušenie, že si myslí, že ho zabili.“

Žiadne správy sa však o ňom neobjavili. Až po troch mesiacoch, keď išli okolo mesta kopať zákopy, našli telo Štefana Mihalusa. „Mame to išli povedať, a ona sama, bez pomoci, do plachty ho vzala a doniesla domov.“

Prirodzený vstup do rehole a jej rozbitie

Štefánia na svoj vstup do rehole spomína ako na veľmi jednoduchý a prirodzený. Obaja jej súrodenci mali rehoľné vzdelanie a vo svojom okolí mala veľmi silné väzby na zasvätené osoby. „Tata by to nikdy nepovolil. A tak Pán Boh si ho vzal, a bola som voľná.“

Ako 14-ročná sa teda rozhodla vstúpiť do rehole františkánok, pričom jej rozhodnutie odsúhlasila aj mama slovami: „Veď ty si vždycky vravela, že chceš byť mníška.“ Štefániin sen bol stať sa učiteľkou, preto v reholi, kde prijala meno Viliama, pokračovala v štúdiu na učiteľskom ústave pre materské školy. „Ale ku školstvu som sa nikdy nedostala.“

V závere 40-tych rokov 20. storočia už v reholi vedeli, že po komunistickom prevrate bude nasledovať prenasledovanie kresťanov. Nový režim mal však prácu s inými štruktúrami štátu a "nepriateľmi", a tak ešte po februári 1948 mali v kláštore každý týždeň prednášky, ktoré ich mali pripraviť na tvrdý príchod komunizmu.

Prednášali hlavne gymnaziálni profesori zo Žiliny, ktorí pripravovali rehoľníčky nielen z teologického hľadiska, ale tiež z ohľadu vyjadrovania sa pred úradmi a podobne.

Po piatich rokoch v reholi Štefániu postretlo sústreďovanie a internovanie členiek ženských reholí štátnou mocou pod názvom „Akcia R“. „Dňa 29. augusta 1950 nás vyvážali zo Žiliny do sústredenia do Kláštora pod Znievom“. Keď dorazili do kláštora autobusy, ktoré mali sestry odviesť, Štefánia si najviac pamätá krok ich sestry predstavenej.

Tá zhromaždila všetky prítomné členky rehole do kaplnky, kde zaspievali pieseň Te Deum, ďakovnú pieseň Teba, Bože, chválime. „To na mňa urobilo silný dojem, že berieme všetko ako Boží prejav lásky.“ Po sústredení rehoľníčok boli všetky rehole oficiálne zrušené.

Tam žili a pracovali na hospodárstvach a v lesoch vyše jedného roka a počas zimy pracovali ako brigádničky závodu Slovena Žilina. V októbri 1951 boli sestry prevezené na Moravu do továrne Šumperk – Sudkov na spracovanie ľanu.

Tam pracovali viac ako štyri roky spolu s civilnými továrenskými zamestnancami. Štefánia pracovala v predpráčovni a v sušiarni na tri smeny. „Pri stroji som pracovala s Grékom, ako sa tam dostal, to už neviem, lebo sme sa nedohovorili“. Sestry bývali v ubytovni v Šumperku a dovážali ich do továrne v Sudkove. Príslušníčky reholí mohli i naďalej pracovať vo svojom rehoľnom oblečení.

Sústredenie ako dar Boží

V roku 1954 sa prevádzka obmedzila vzhľadom na nedostatok materiálu. V tom čase sa v Československu vytvárala sieť charitných domov a sociálnych zariadení. Preto boli sestry prevezené do obce Skalica pri Znojme.

Samozrejme, nikto z kompetentných sestrám nepovedal, kam ich presúvajú. Vyše 200-kilometrová cesta budila v sestrách podozrenie: „Všetci sme si len mysleli, že ideme na Sibír, lebo v tom čase sa vyvážalo všetko do Sovietskeho zväzu“. Tu Štefánia pracovala ako sociálna pracovníčka a starala sa o starých ľudí.

V Skalici záležal režim na vedúcich a ľuďoch. Štefánia v dobrom spomína na svojich vedúcich, ktorí boli členovia komunistickej strany. Síce to boli presvedčení zástancovia režimu, ale na sestričky boli veľmi pozorní. Jeden bol veľmi vzdelaný, ale tiež sa riadil heslom: „Čo netreba, nebudeme vravieť “. Zasa iný riaditeľ, „vybavil, čo nám bolo treba“ a nechali sa upokojiť sestričkami.

Vedúci dokonca povolili sestričkám začať študovať na strednej zdravotnej škole v Znojme. Tak sestra Viliama v rokoch 1964 až 1968 ako zrelá tridsiatnička absolvovala klasické denné štúdium so svojimi takmer o dvadsať rokov mladšími spolužiačkami.

Počas pražskej jari prichádzali študenti z Brna a mali spolu so sestričkami svoje duchovné obnovy. Prišla dokonca možnosť aj prijatie dorastu do rehole. Otvorili sa tak možnosti dievčatám, ktoré chodili k františkánkam na prázdniny.

V roku 1969 bola dokonca rehoľná obliečka nových členiek. Normalizácia však zasiahla veľmi promptne, a hneď na začiatku 70. rokov bol vyjadrený zákaz prijímania nových členiek. Následne sa štátne nariadenia ešte sprísnili, keď reholiam prikázali nové členky prepustiť.

Tie však len vyzliekli svoje rehoľné oblečenie a zostali spolu v s ostatnými sestrami ako civilné zamestnankyne. „Tie úradné tlaky boli, hlavne na predstavených, ale v bežnom živote sme to obyčajným sestrám nedávali pocítiť.“ Sestra Viliama ich však ako členka vedenia slovenskej provincie a predstavená domu v Skalici pociťovala.

Rehoľný život v ilegalite

„V roku 1978 som dostala pozvanie na Slovensko, a to sme šli akoby do ilegality, vlastne bez štátneho súhlasu, lebo sme všetci ako provincia boli vyvezené na Moravu.“ Rehoľa tajne kúpila rodinný dom v centre Ružomberka. Ešte v 50. rokoch v ňom býval katolícky kňaz a spisovateľ Ignác Grebáč-Orlov.

Štefánia bola s mladšou spolusestrou, Annou Holíčkovou pozvaná, aby mohli ísť žiť svoj rehoľný život medzi civilné obyvateľstvo.

Obe sestry pozvanie prijali a paradoxne, aby mohli žiť svoje celoživotné sľuby, museli vyzliecť habit, ktorý dovtedy na Morave nosili. V malom meste boli však neznáme osoby neprehliadnuteľné. „Keď sme upravovali dom boli sme nápadné, i keď sme boli v civile“.

Dom si upravovali viac-menej samy a rekonštrukciu dokončili až v ďalšom roku. Aj preto museli prvú zimu prežiť bez kúrenia vo veľmi náročných podmienkach. Sestra Viliama však spomína, že v mnohých okolnostiach im pomáhali susedia, v ktorých od začiatku našli oporu.

Na druhej strane neznámym osobám s podozrivým spôsobom života robili problémy úrady a mocní doby. Štefánia sa pokúšala nájsť si prácu najskôr v detskom domove, ktorý bol naproti ich rodinného domu. Odtiaľ však po mesiaci musela odísť, keď je riaditeľ dal výpoveď so slovami, „že mníšky a farárov nezamestnáva“. Mesto však podmienilo udelenie trvalého pobytu práve získaním stabilného zamestnania. Po niekoľkých mesiacoch si obe františkánky našli pracovné miesto v ružomberskej štátnej nemocnici ako zdravotné sestry na internom oddelení.

Vyšetrovanie Akcie Vír

Neštandardný spôsob života sestier dráždil tajnú službu a miestne orgány a postupne sa stalo verejným tajomstvom, že v dome žijú príslušníčky rehole františkánok. Štefánia s Annou si všimli, že sú sledované, a že v ich okolí sa pohybujú viaceré neznáme osoby, ktoré sledujú ich kroky.

Niečo sa dalo iste vytušiť, ale to, že im na kvetnú nedeľu, 27. marca 1983, zazvoní na bránu Štátna bezpečnosť, to si nepredstavovali.

Pri domovej prehliadke, ktorá trvala od rána do dlhého poobedia „prechádzali všetko, hrabali sa v listoch, pozerali na fotky, zobrali písací stroj a magnetofón. Čo som mohla, som im keď tam neboli vzala a roztrhala, keď akurát vyšli niekam inde sa pozrieť.“ Po odchode bezpečnosti zostali sestry vo veľkej neistote, lebo predpokladali, že ich prenasledovanie len začalo.

V nasledujúci týždeň boli predvolávané na výsluchy každý deň. Raz boli vypočúvané na mestskom oddelení, inokedy na okresnom v Liptovskom Mikuláši. Séria výsluchov a vyšetrovania sa stupňovala celý týždeň. Sestry vypočúvali niekedy spolu, inokedy osobitne.

Celá séria vyvrcholila v piatok 1. apríla 1983: „To bol Veľký piatok a v tom osemdesiatom treťom bol jubilejný rok vykúpenia, a to nám tak všetko nahrávalo. Pamätám si, že keď uvalili na mňa väzbu, presadili ma z normálnej stoličky s operadlom na okrúhlu stoličku bez operadla. To bol asi taký postup, že keď je niekto uznaný na väzbu, tak nemôže sedieť na normálnej stoličke“.

Sestry sa previnili proti paragrafu 178 Trestného zákona: Marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. V ich spise vedenom ŠtB bolo uvedené, že „ide o činnosť vysokej spoločenskej nebezpečnosti“. Preto mali s okamžitou platnosťou nastúpiť na výkon trestu do väznice do Žiliny.

Štátom pridelení právnici sa ešte sestier opýtali, ako berú predmetný rozsudok. Na tom im Štefánia odpovedala: „Pán Boh nás uznal za hodných v roku vykúpenia na Veľký piatok sa pripodobniť Pánu Ježišovi“. Ich vyšetrovatelia však neboli prehnane agresívni a potom ako ich Štefánia poprosila, dovolili im ísť ešte domov, vypnúť kúrenie a zabezpečiť dom na čas ich neprítomnosti.

Mohli si vziať nielen osobné veci, ale aj cennosti a hotovosť, ktorú mali u seba. Tak im policajná eskorta povolila navštíviť cestou Štefániinu sestru Máriu, žijúcu v Žiline. Týmto spôsobom nielen nechali cenné veci v bezpečí, ale tiež mohla Štefánia narýchlo predať informáciu o zaistení svojim najbližším.

Väzba

Vo väzení zistili, že ich väzba nie je len vecou náhody. V Žiline stretli aj svoje ďalšie dve spolusestry z Tvrdošína. Síce ich okamžite rozdelili, ale Štefánia na väzenie spomína bez výrazných negatívnych dojmov. Podmienky či jedlo boli veľmi skromné, ale personál sa voči nim väčšinou správal úctivo. Sestra Viliama sa sama dostala na celu do skupiny mladistvých žien medzi dievčatá vo veku okolo šestnásť rokov hoci sama už mala po päťdesiatke. Spolu ich v cele bolo päť.

Pre rehoľníčku bolo náročné zvykať si na bežné prevádzkové procesy vo väzení. „Svetlo celú noc svietilo, to kukanie okienkom, otváranie s tými kľúčmi a všetko sa veľmi rozliehalo v tej budove. Lebo ja som skôr citlivejšia, tak som všetko veľmi vnímala, čo sa kde deje, a tak moja fantázia pracovala“. Pre rehoľníčku bol veľmi nepríjemný aj priebeh spoločne vykonávanej hygieny. Iné útrapy, fyzické či psychické však nezažívala.

Aj napriek výraznému vekovému rozdielu sa pamätníčka cítila na cele veľmi dobre. „Dievčatá boli veľmi ohľaduplné. Ony to tiež ťažko znášali. To boli mladé dievčatá, takže dôvodu môjho zaistenia by ani nerozumeli. Tak som im ho ani nehovorila. Dávali mi ako starej mame prednosť, tak som sedela vždycky a ony okolo upratovali. Boli veľmi pozorné.“

Život na cele nebol až taký nepríjemný, horšie to však bolo s neistotou ako dlho tam Štefánia so svojimi družkami z rehole budú, a čo ich vlastne čaká. Keďže neboli súdené a bol na ne uvalený len trest žili stále vo väčšej neistote.

Viac informácií nemal ani pridelený právny zástupca dr. Adamec. Avšak obrat prišiel znenazdania: „Po 41 dňoch nás zavolali, nič nám nepovedali, len nás zavolali do skladu, aby sme si vzali svoje šaty. Tak sme si vzali svoje šaty a potom na vrátnici nám povedali, že sme uvoľnené.“ Všetky štyri františkánky odrazu nevedeli kam sa majú podieť a čo vlastne s nimi ďalej bude.

V ťažkých okolnostiach zažili aj úsmevnú situáciu, keď po prepustení z väznice cestovali už v teplom májovom počasí v zimných kabátoch, ktoré mali na sebe pri zadržaní v marci. Štefánia sa spolu so spolusestrou Annou vybrali opäť k rodnej sestre Márii do Žiliny. A ostatné dve rehoľné spolusestry dovtedy žijúce v byte v Tvrdošíne odišli na „ďalší, ten neistý čas“ každá ku svojim rodičom.

Návrat do Ružomberka a smutný príbeh demokracie

Po krátkom čase sa Štefánia s Annou vrátili do Ružomberka a „s malou dušičkou“ sa išli opýtať do nemocnice, či môžu prísť do práce. Primár oddelenia onkológie, na ktorom predtým pracovala, prijal Štefániu s nadšením späť do práce. Obom sestrám pritom nedal ani najmenšiu absenciu za bezmála dva mesiace, ktoré v práci museli vynechať.

„Nikto nechcel veriť, že u nás sa robili také represálie ešte v osemdesiatom treťom roku“. Až neskôr sa dozvedeli, že išlo o celoslovenskú akciu namierenú proti reholi františkánov, ktorých sústredenejšie sledovali po pohrebe otca Bártu. Akcia niesla meno Vír. Po prepustení sestry premeškali aj akékoľvek náhrady za väznenie a vrátenie zhabaných vecí.

Posledné roky totality prežívala Štefánia už ako invalidná dôchodkyňa, po tom, ako z nemocnice odišla v roku 1984. Ostala žiť v dome v Ružomberku, kde sa dočkala aj prelomových udalostí novembra 1989. Do masových demonštrácií sa zapojila aj ona, svojou prítomnosťou na námestí.

Z nádeje na zmenu však vytriezvela už počas prelomových udalostí, keď počula reakciu jedného svojho bývalého kolegu z nemocnice: „Jeden lekár tam povedal poznámku: ,Nechajte tú luzu vykričať.‘ A to mi tak strašne ľúto bolo, no ešte sa mi to nevymazalo z pamäti.“ Bežiace roky aj skutočne dokázali, že zmena sa nedala urobiť zo dňa na deň. Sestra Viliama vidí hlavný dôvod toho, že okrem spoločenských zmien, je dôležitejšia premena charakteru, mysle a srdca. „Človek bol za tie roky zdeformovaný, už sa ani nedivím, že ten vývoj je taký komplikovaný. Veď za tridsať rokov sa to vôbec nezmenilo.“

Aj napriek pokročilému veku má Štefánia stály záujem o verejné a politické dianie, ale ako sama tvrdí, je z toho veľmi sklamaná. „Keď teraz vidím tie politické súvislosti, nie je mi z toho dobre, veď pre vlastný národ nie sme ochotní zrieknuť sa. Kým naši politici nebudú vedieť umrieť pre dobro spoločnosti, tak nebude dobre spoločnosti. Umrieť sebe a svojej hrabivosti, až potom bude dobre celému národu.“

Tieto slová sú skutočne nadčasové, a hovoria nielen o bolestnej skúsenosti, ktorú sestra Viliama musela zažiť, ale aj o múdrosti, ktorú táto žena za svoj život bezpochyby nadobudla. Okrem spomenutých kvalít Štefániin príbeh dokazuje aj jej prirodzenú dobrotu, ktorej nechala vo svojom srdci vyrásť aj napriek tragickým životným okolnostiam. „Ja sa neviem negatívne dívať na ľudí, viem, že je taký, ale mám ho rada. A zatrpknutosť mi nezostala, aj tatu nášho keď zabili, tak mi mama, keď prišiel ten Rus, čo ho zastrelil, hovorila: ,On za to nemôže.‘“

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí
  2. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  3. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  4. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku
  5. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  6. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  7. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť
  8. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie
  9. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice?
  10. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení
  1. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  2. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  3. Najpredávanejšou jazdenkou v tuzemsku bola Škoda Octavia
  4. Gopass-dovolenka, ktorá sa oplatí
  5. OMV robí dovolenku pre vodičov oddychom
  6. OMV robí dovolenku pre vodičov oddychom
  7. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku
  8. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  9. Dubravské Čerešne majú sladké prekvapenie pre najrýchlejších!
  10. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  1. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne 30 413
  2. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí 22 023
  3. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo? 20 574
  4. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie 12 078
  5. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice? 7 738
  6. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska 4 722
  7. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť 4 239
  8. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení 3 715
  9. Pivovar Šariš rozdá tisíce eur, o časti peňazí rozhodnú ľudia 2 911
  10. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku 2 042

Téma: Príbehy pamätníkov od Post Bellum


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kaliňák: Noční vlci sú slušní a kladú tu vence. Na obavy nevidím dôvod

Exminister vnútra Robert Kaliňák zo Smeru hovorí, že Noční vlci na Slovensku nie sú zatiaľ žiaden problém.

DOMOV

Techniku zo základne v Dolnej Krupej žiada ministerstvo vrátiť

Čo robia Noční vlci v Dolnej Krupej.

SVET

Menila sex za politický vplyv. V mladej Ruske vidia agentku

Maria Butinová sa zblížila s republikánmi, aby mohla mať viac vplyvu.

Neprehliadnite tiež

Viaceré zmrzlinárne používajú nepovolené farbivá

Hygienici kodhalili problémy s hygienou, manipuláciou a so skladovaním zmrzlín.

Lesníci: Povodne v Tatrách naplnili predpovedaný scenár

Ochranári oponujú, že extrémne zrážky by nezachytil žiadny les.

Macko prirovnal stíhačky F-16 k mercedesom pred rozpadnutým domom

Bývalý člen Generálneho štábu OS SR kritizoval absenciu stratégie modernizácie armády.

Môže hudba poraziť totalitu? Rock & Roll to dokázal

Desať správ, ktoré zaujali čitateľov najväčšieho spravodajského webu o Slovensku v angličtine.

Odškodné za súdne prieťahy v prvom polroku prevyšuje tristotisíc eur

Ústavný súd priznal sťažovateľom odškodné v 136 nálezoch.