Asi z času na čas dostávate otázku: Pracujete pre nejakú tajnú službu? A pre akú?
„Nie. A dokonca si myslím, že prechod z novinárskej brandže do tajných služieb je málo pravdepodobný. Oni si chcú vychovať svojich ľudí od začiatku. Jediný kontakt, ktorý som mal s tajnými službami, okrem tej slovenskej, bolo, keď som sa venoval kauzám spojeným s obchodom so zbraňami.
Pýtal som sa cez známych na americkej ambasáde, či by nemali možnosť mi sprostredkovať kontakt s predstaviteľmi FBI alebo CIA z tohto regiónu. Odpoveď znela „nie“ – teda že nemajú záujem sa stretnúť, ba dokonca to majú zakázané.“
K svojej investigatívnej špecializácii ste sa dostali postupne?
„Stal som sa novinárom, neskôr šéfredaktorom časopisu Slovak Spectator a riešil som klasické slovenské témy. Ale časom sa chcete ako novinár posunúť ďalej. Prirodzene som sa dostal ku kauze obchodovania so zbraňami, pretože som mal ako Angličan k dispozícii zaujímavé zdroje, napríklad správy OSN, ktoré majú tristopäťdesiat alebo štyristo strán a slovenským novinárom sa ich väčšinou nechcelo celé študovať.
Ale pre mňa to bola normálna vec. Navyše všetci písali spravodajstvo, chodili na tlačovky, no málokto písal o podhubí politiky, o tom, kto stojí v jej pozadí. A čím sa tomu viac venujete, tým viac zisťujete, že sa stretávate s tými istými menami, či je vláda ľavicová alebo pravicová – Brhel, Lexa, Výboh...“
Nepôsobí na vás deprimujúco študovať si také kvantá negatívnych informácií – spis Gorila, spomenuté správy OSN alebo pätnásťtisíc strán odpočúvaní?
„V odpočúvaniach boli aj zábavné momenty. Napríklad, keď niekto volal z Eurotelu do Globtelu a jeden povedal – nehovor o takých veciach do telefónu!
