BRATISLAVA. Majestátna postava, skúmavý pohľad, pomalé pohyby. Los mokraďový na prvý pohľad budí so svojimi viac ako dvoma metrami a 400 kilogramami u človeka rešpekt napriek tomu, že je bylinožravec.
Keď sa pred piatimi rokmi po prvý raz začalo hovoriť o tom, že by skupinka nadšencov chcela losa vrátiť do slovenských lesov, na chvíľu vo verejnosti vzbudili nadšenie. Málokto totiž tušil, že zviera, ktoré v našich predstavách automaticky patrí skôr niekam k severnému polárnemu kruhu, kedysi v hojnom počte žilo aj u nás.
Približne pred tristo rokmi ho však naši predkovia vyhubili. Sčasti za to mohla bieda a hlad, sčasti aj losia povaha. Toto veľké zviera totiž nezvykne intuitívne utiecť, skôr zostane stáť na mieste a rozmýšľať.
Od roku 2013 sa o reštitúcii, teda navrátení losa do slovenských lesov, napísalo zopár článkov, ľudia sa potešili, no potom nadšenie opadlo. Chovatelia narazili na realitu. Nešťastné udalosti ich pripravili o väčšinu samíc a umelé „vysadenie“ losov do lesov sa zaseklo.
A tak aj v roku 2018 ešte stále hovoríme len o pláne na navrátenie losa do slovenských lesov, hoci pôvodný projekt hovoril, že v roku 2017 by sme už prvé páry mohli vypustiť do voľnej prírody.
Zvernica v Lužiankach
Vo výbehu v Národnom potravinárskom a poľnohospodárskom centre (NPPC) v Lužiankach je na prvý pohľad pusto. No stačí dvakrát cmuknúť, ukázať v ruke jablko a takmer poltonový losí kolos menom Nik pomaly prichádza k pletivu.
Prečítajte si tiež: Ako vyháňame z lesov vzácneho tetrova Čítajte Losieho samca Nika majú v Lužiankach už takmer tri roky. Na Slovensko sa dostal v rámci projektu, do ktorého NPPC išlo v spolupráci s občianskym združením Žito. Peniaze na to prišli na Slovensko z takzvaných nórskych fondov, na začiatok to bolo o málo viac ako 4000 eur.
„Projekt mal dva ciele, prvým bol výskum životných potrieb losov, pri ktorom sme skúmali, aké zloženie potravy preferuje,“ hovorí Matúš Rajský z NPPC. Nikovi chutí najmä vŕba a topoľ, naopak napríklad baza čierna ho vôbec nezaujíma.
Počas návštevy je vidieť, že zviera je na prítomnosť ľudí zvyknuté. Pokojne stojí pri plote, nechá sa fotografovať, občas zožerie čerstvú halúzku dubu. Na chvíľu sa zdá, že sa nechá kŕmiť aj z ruky, v poslednom okamihu si to však rozmyslí.
