Po roku 1989 odišiel do Ameriky, kde najskôr pracoval manuálne, potom sa dostal do CNN ako vodič, neskôr produkčný a nakoniec zahraničný reportér. Nakrúcal v šesťdesiatich rôznych krajinách, dlhé roky prinášal reportáže z Afganistanu, Iraku, Sýrie aj Líbye, vo vojnových zónach prišiel o viacero kamarátov a vo Faludži ho zasiahla jedna črepina do hlavy a dve do chrbta. V Číne ho 23-krát zatkli. Ako prvý a jediný Čech získal cenu Emmy, čo je pre televíznych reportérov niečo ako Oscar pre hercov. Po dvadsiatich šiestich rokoch sa TOMÁŠ ETZLER vrátil späť do Českej republiky.
Zažili ste vojnové konflikty, manipulovanie spoločnosti vládou a takmer ste prišli o život. Stále veríte v dobro?
Áno, verím. Síce som videl veľa katastrof aj nespravodlivosti, no stačí nakrúcať v chudobnej oblasti a získate celkom novú perspektívu. Napríklad, keď sa ľudia nevzdávali, snažili sa pomáhať a riešiť problémy. To mi dáva nádej, vďaka tomu som nestratil vieru v dobro ani v spravodlivosť. Všetky moje problémy sa mi začali javiť ako malicherné. Toto som si hovoril aj v bývalom manželstve, že preboha, o čom sa my hádame?
Prirovnávať svetové problémy k svojmu súkromiu zrejme nie je šťastné riešenie. Bolo to účinné?
“Keď ma poslali na liečenie, psychiater sa ma spýtal, či som normálny.
„
Bolo to nevyhnutné. Prostredie okolo mňa ma nútilo porovnávať životy ľudí vo vojne, v spustošenom Afganistane, strašne chudobnom čínskom vidieku alebo v oblastiach zničených živelnými katastrofami so životom, ktorý som mal v Atlante alebo Pekingu ja. Nedalo sa tomu vyhnúť. Uvedomoval som si, aké sú moje problémy a problémy mojich priateľov irelevantné.
Dokázali vás niektoré zážitky rozhodiť?
Áno. Veľkú chybu som urobil po prvej návšteve Afganistanu, kde som bol tri mesiace. Hneď po návrate sme s bývalou manželkou išli na dovolenku na Bahamy. Strašne som sa tam hanbil za to, čo mám a päť dní som nevyšiel z hotela. Bol som totiž schopný sadnúť si do baru a za dvadsať minút prepiť dvojmesačný príjem afganskej rodiny.
Bolo náročné aklimatizovať sa?
Návraty z vojnových oblastí som nazýval, že musím „pristáť“. Vždy som ostal pár dní doma, až kým som sa nevrátil do normálneho života. Napríklad som sa musel učiť, že v obchodoch nie sú nastražené bomby a zoženiem tam čokoľvek. Zároveň som mal dojem, že ľudia nevedia, o čom rozprávam, keďže to nezažili a nevideli ani mŕtve deti.
Nebol som schopný diskusie a známi mi hovorili, že v rokoch 2003 až 2005 som nerozprával o ničom inom než o Afganistane a Iraku. Ja som tam totiž nechodil na dva-tri týždne, strávil som tam roky.
Je tento problém spoločný pre všetkých vojnových reportérov?
Poznám len veľmi málo ľudí, ktorých ich práca neovplyvnila. Navyše, keď som začal cítiť, že mi práca prestáva robiť dobre, alebo môžem začať nadržiavať jednej alebo druhej strane, požiadal som šéfov CNN v Atlante o polročnú pauzu.
Dokázali ste odhadnúť, kedy začínate byť nebezpečný?
