Odkedy videl Poklad na Striebornom jazere, bol fanúšikom westernu. Všetky filmy a knihy, čo prišli potom, doslova hltal. No musel to robiť potajme. A to bolo dobrodružstvo samo osebe.
Malý Pavol Remiaš totiž pochádza z rodiny Svedkov Jehovových, a tak sa musel skrývať pod perinu a svietiť si baterkou, keďže dobrodružné romány mal zakázané.
Celé detstvo počúval, že jehovisti sa radšej nechajú zatvoriť, ako by mali vziať do ruky zbraň.
“Bitky sme sa museli najskôr naučiť a potom ich nahrať, hoci sme boli ešte chlapcami.
„
Nemohol ísť ani na základnú vojenskú službu, a tak sa začal venovať fotografii. Z peňazí, ktoré si zarobil cvakaním detí pod vianočným stromčekom alebo rodinných osláv si kúpil svoju prvú kameru. Kamarát mu ju predal za štyristo korún, lebo s ňou vraj nevedel narábať a ani ho to nebavilo. Skusmo sa teda s kamarátmi vybrali natočiť trojminútovú grotesku.
„Zapáčilo sa nám to natoľko, že sme chceli natočiť aj vlastnú indiánku. Počas letných prázdnin sme sa do toho pustili,“ spomína dnes 68-ročný fotograf Pavol Remiaš.
Tak vznikol prvý a jediný slovenský western Vražedný prach. Trvá viac ako hodinu, je nemý a dostal aj anglický názov Deadly Dust, pretože tvorcovia ním chceli preraziť v zahraničí. Svetovú slávu však dosiahol len v okolí Hlohovca.
No jeho najväčšou kvalitou je, že sa celý zachoval.
Kto chcel vo filme účinkovať, musel si kostým vyrobiť sám. Za fľašu vína zohnali aj dva kone. (zdroj: Pavol Remiaš)Základná úloha
Pred päťdesiatjeden rokmi však bolo podstatné niečo iné: nájsť vhodné miesto a vymyslieť scenár. Lokalita bola jasná takmer okamžite. Pavol totiž v Šumperských jarkoch neďaleko Hlohovca odfotil pastiera, ktorý vyzeral ako kovboj a ktosi povedal, že by sa tam nakrúcali parádne westerny.
Príbeh vznikal o niečo zložitejšie. Najskôr spoločne vymysleli základnú ideu, do veľkej miery inšpirovanú prvým dielom Winnetoua. Námet mali v šuflíku od začiatku roka 1967, no museli počkať, kým sa stromy dostatočne rozzelenajú a scéna bude vhodná.
