BRATISLAVA. Starší muž s podlomeným zdravím ticho sedí za písacím stolom v temnej miestnosti na Pražskom hrade. Pred sebou má zápisník, do ktorého si počas kritických februárových dní v roku 1948 zapisuje: „Nikdy nepôjdem proti Sovietskemu zväzu.“
Povojnový prezident Československa Edvard Beneš pred sedemdesiatimi rokmi riešil jednu z najvážnejších dilem vo svojej kariére. V pamäti mal určite aj rok 1938, keď v rámci Mníchovského diktátu prišlo Československo o časť pohraničia na úkor nacistického Nemecka.
Tragický víťazný február Čítajte O desať rokov neskôr v druhej polovici februára vrcholila vnútropolitická kríza, ktorú sa už dlhší čas snažili rozpútať komunistickí politici na čele s premiérom Klementom Gottwaldom.
Napokon sa 20. februára väčšina demokratických ministrov rozhodla podať demisiu. Chcela tým vyvolať pád vlády a vypísanie predčasných volieb.
Prezident Beneš sa vtedy musel rozhodnúť, či demisiu prijme a dá tak Gottwaldovi možnosť vytvoriť vlastnú vládu, v ktorej by sedeli už iba komunisti, alebo bude trvať na tom, že demokratické strany sa s komunistami musia dohodnúť.
Bol na neho vyvíjaný obrovský tlak, na námestiach po celej krajine demonštrovali desiatky tisíc ľudí, len na Staromestkom námestí v Prahe ich bolo 100-tisíc. Krátko pred prepuknutím krízy taktiež do Československa priletel námestník sovietskeho ministra zahraničia Valerian Zorin. Sovietsky zväz totiž celý vývoj v ČSR podrobne sledoval aj so stovkami tisíc vojakov v blízkom prihraničí.
„Tak ten nám tu ešte chýbal,“ komentoval príchod námestníka dokonca aj Gottwald. Zorin síce priamo do politických rozhodnutí nezasahoval, no už len jeho prítomnosť znepokojovala demokratických aj komunistických politikov.
Beneš sa napokon rozhodol 25. februára. Demisiu prijal, demokrati z vlády odišli a Gottwald mal voľné ruky. A za krátky čas vytvoril režim, ktorý Československo tyranizoval najbližších 41 rokov.
Mohli sa februárové udalosti v ČSR pred sedemdesiatimi rokmi skončiť aj inak? Mohla si krajina uchovať nezávislosť a demokraciu?
