HLBOKÉ. Položením vencov k Mohyle Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom si pripomenuli 130. výročie úmrtia tohto národovca, politika a literáta obyvatelia tejto obce v okrese Senica, predstavitelia Trnavského samosprávneho kraja, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a ďalších inštitúcií.
Divadelný ústav pri tejto príležitosti v priestoroch historickej fary otvoril výstavu s názvom Jozef Miloslav Hurban, Hurbanovci a divadlo.
Vieme, kedy sa Hurban prestal holiť. Martinčankin prastarký to videl a zapísal Čítajte Výstava približuje málo známe alebo neznáme fakty, súvislosti a udalosti spojené s divadelnou a dramatickou činnosťou Hurbana a jeho potomkov vo viacerých generáciách, medzi ktorých patrili Svetozár Hurban Vajanský, Vladimír Hurban Svetozárov, Vladimír Hurban Vladimírov, Ľudmila Hurbanová či Svetozár Hurban. Výstava bude sprístupnená do 30. júna.
Hurban bol podľa riaditeľky Divadelného ústavu Vladislavy Fekete spätý s divadlom hlavne prostredníctvom mládeže, ktorá vytvárala prvé divadelné spolky.
"Divadlo bolo pre neho osudným, lebo práve z radov amatérskych divadelníkov si našiel svoju manželku, Aničku Jurkovičovú, ktorú my, divadelníci, považujeme za prvú slovenskú herečku. Za pozornosť stojí aj to, že práve v jeho Slovenských pohľadoch sa objavila prvýkrát zmienka o potrebe založiť Slovenské národné divadlo. Jozef Miloslav Hurban podporoval divadelníkov nielen námetmi, písaním kritík, ale aj finančne," povedala Fekete. Trnavský župan Jozef Viskupič označil počas slávnostného otvorenia výstavy Hurbana za človeka mnohých talentov a mohutný zdroj inšpirácie pre ďalšie generácie.
Výstava o Hurbanovcoch a divadle je nainštalovaná v pamätnej fare, kde Hurban prežil 45 rokov svojho života, kde napísal väčšinu svojich literárnych diel a ktorá bola svedkom viacerých historických udalostí. Fara bola aj miestom historického stretnutia s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom v júli 1843, ktoré viedlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny.
Jozef Miloslav Hurban
- Jozef Miloslav Hurban (19. marca 1817, Beckov - 21. februára 1888, Hlboké) bol evanjelickým farárom v Hlbokom, venoval sa osvete a zapájal sa do spoločenského života. V rokoch 1848 a 1849 bol jednou z hlavných postáv povstania (slovenské dobrovoľnícke výpravy). V rovnakom období sa stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady, a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia. S Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom uzákonili spisovnú slovenčinu. Vydával beletristickú prílohu Slovenských národných novín Orol tatranskí, založil vedecký časopis Slovenské pohľady, spoluzakladal vydavateľský spolok Tatrín. V roku 1848 formuloval mikulášske Žiadosti slovenského národa. Po revolúcii sa venoval najmä cirkevným otázkam a v 60. rokoch sa opäť zapojil do spoločenského diania. Medzi jeho publicistické práce patria tituly Slovensko a jeho život literárny a Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách. Napísal prózy Olejkár, Gottšalk, Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, Od Silvestra do Troch kráľov a ďalšie. Bol otcom slovenského spisovateľa, publicistu, literárneho kritika a politika Svetozára Hurbana Vajanského.
