Ako na vás pôsobila bratislavská pietna spomienka na zavraždených Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?
„Bolo to veľmi dôstojné. Dlho som nezažil takéto početné verejné zhromaždenie. Na to, že prišlo toľko ľudí, boli ľudia veľmi disciplinovaní. Mal som však pocit, že ak na pódiu zazneli aj trochu radikálnejšie reči, ľudia by to privítali.
Na základe čoho to usudzujete?
„Posledný prejav Milana Šimečku vyvolal asi najväčší aplauz. Bol totiž trochu konkrétnejší, než ostatní vystupujúci, pomenoval v ňom aj priamo vládu. Povedal by som, že to je signál pre vládu, že ľudia na toto nerezignujú, ale vydržia. Pozitívom zhromaždenia taktiež bolo, že nedošlo k nejakým incidentom.”

Po konci oficiálnej časti sa však ešte asi tisíc ľudí vybralo aj pred Úrad vlády.
„To áno, ale tu je aj otázka, čo to boli za ľudia a či to náhodou neboli len nejakí provokatéri. Myslím si, že vo všeobecnosti bolo to zhromaždenie akéhosi občianskeho pozdvihnutia. To, že prišlo toľko ľudí v zime, naozaj o niečom svedčí.”
Nemohol byť počet ľudí ovplyvnený aj tým, že išlo vyslovene o apolitickú akciu?
„Môže to byť aj tak, ale mám pocit, že medzi ľuďmi, ktorých zasiahla táto udalosť, je symaptizantov tejto vlády veľmi málo. Mne sa zdalo, že to väčšinou boli ľudia dosť kriticky naladení voči vláde. Iste, že si v prvom rade prišli uctiť pamiatku zavraždených mladých ľudí, ale zároveň som pozoroval, že im naozaj nebolo jedno, čo sa tu udialo. A boli by radi, ak by za to bola nejako vyvodená zodpovednosť.”