Magda Stančíková: Počas vojny sa tri roky ukrývali, neskôr im život ničili komunisti

Magda Stančíková sa narodila 1. januára 1922 v Nemšovej v rodine advokáta, detstvo prežila v Novej Bani. Mamička bola domáca a pani Magda prežila pekné detstvo. Hrávala sa s deťmi vonku, počúvala hudbu, zo športu najradšej plávala, čítala, venovala sa ručným prácam.

Kamarátmi boli najmä nežidovské deti, keďže v celej Novej Bani bolo len 10 židovských rodín, roztrúsených po celom meste. V meste bola jediná škola, do ktorej chodili všetky deti a počas trvania Československej republiky židovské deti nepociťovali žiadny antisemitizmus.

Neskôr začala študovať na Gymnáziu v Leviciach, ale keďže Levice po prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadli Maďarsku, tak nepokračovala v štúdiu. Jej rodina nikdy nepatrila k pobožným rodinám, cítili, že sa narodili ako Židia, ale nepokladali sa za iných, nepraktizovali židovskú vieru, ale uvedomovali si, že sú Židia a netajili sa tým.

Začiatok pekného manželstva

V roku 1940 sa vydala za Dr. Vojtecha Stančíka, ktorý bol o 9 rokov starší, bol právnikom a pochádzal

z pobožnej židovskej rodiny z Liptovského Mikuláša. Stretli sa v Novej Bani, kde slúžil ako vojak a ich láska prerástla do krásneho manželstva, ktoré prežilo mnohé útrapy a dodnes na život po boku manžela spomína pani Magda ako na najkrajšie obdobie svojho života.

Za Slovenského štátu sa veľmi zmenili vzťahy medzi obyvateľmi Novej Bane. Bolo cítiť nepriateľstvo voči Židom, čo sa prejavovalo už tým, že sa s nimi ich susedia odmietali naďalej stýkať, nepomáhali im a akoby len čakali, kedy prídu k ich majetku.

Pani Magda si spomína na pani Jarošovú a pani Cibulkovú, chudobné susedy, ktoré sa snažili pomáhať, ale len tak, aby o tom nikto nevedel, lebo sa báli následkov. Cez Slovensko prechádzali emigranti , poľskí Židia bez občianstva, z nacistami
okupovaného Poľska, ktorí sa skrývali u slovenských rodín vo Vyhniach a upozorňovali na to, čo sa deje v Poľsku: „V žiadnom prípade do transportu nechoďte!“ Vo verejnosti sa šírili správy o zlom zaobchádzaní so Židmi.

V blízkosti Novej Bane vo Vyhniach bol utvorený koncentračný tábor, do ktorého boli sústreďovaní aj neveriaci Židia, hlásiaci sa k židovstvu. Obavy o ďalší osud ich priviedli k myšlienke opustiť Slovensko a nájsť útočisko v Budapešti.

Získali falošné doklady pod menom Farkašovci, dve noci pešo putovali a cez hranice ich previedli tamojší sedliaci. Cesta bola strastiplná, lebo ich na hranici chytili financi a chceli ich vrátiť na Slovensko.

Manželia prosili, modlikali, aj sa vyhrážali, až ich napokon obmäkčili a tí im ukázali na vŕšku jeden domček. Tu bývali ľudia, ktorí mali tajný prechod aj do Maďarska, aj na Slovensko. Previedli ich na územie Maďarska a v Kalnej nad Hronom nastúpili na vlak do Budapešti, kde mali rodinu.

Tri roky v Budapešti

Bolo to však mimoriadne ťažké obdobie, boli úplne bez prostriedkov, boli tam ilegálne a každý sa bál odhalenia. V Budapešti sa ukrývali tri roky. Rodičia ostali na Slovensku, lebo najskôr do transportov brali len mladých. Neskôr, keď prišiel rad aj na starších, tak prišli za nimi do Budapešti.

Nevlastný brat bol veľký komunista, nepridal sa k nim, pociťoval súdržnosť s ostatnými na Slovensku a nakoniec bol deportovaný do Birkenau, z ktorého sa nikdy nevrátil. Zo širokej rodiny skoro nikto nezostal: bratranci, sesternice, ujovia, tety, všetci zahynuli.

V Maďarsku pred príchodom Nemcov mali maďarskí Židia lepšie podmienky ako v Slovenskom štáte. V Budapešti im pomáhali len maďarskí židovskí občania, ktorí s ukrývaním mali prax a s nežidovskými obyvateľmi vôbec neprišli do styku. Ukrývali ich chudobné rodiny, bez prostriedkov, ale napriek tomu pomáhali.

Po príchode Nemcov na jar 1944 to začalo byť pre všetkých ťažké. Každý, kto sa podujal pomáhať riskoval vlastný život i životy blízkych. Pani Magda si spomína na mená Herzog, Farkas. Napriek stálemu hladu, bombardovaniu, najväčší strach pociťovali Stančíkovci z odhalenia, z toho, že domácich zatvoria a ich vyhostia späť na Slovensko.

Neustále sa museli skrývať, raz spali tam, raz inde, ale často spali vonku. To všetko boli bežné veci. Keď sa náhodou niekto nevrátil na minútu, tak všetci mali strach, že ho chytili. V tomto čase bolo všetko ťažké, žili z chvíle na chvíľu, v strachu, obave, hlade.

Neveselý návrat na Slovensko

Po vojne v roku 1945 sa vrátili manželia Stančíkovci na Slovensko. Z celej mnohopočetnej rodiny sa prežili len traja. Napriek tomu počuli z mnohých strán, že viac sa ich vrátilo, ako odišlo a staré priateľstvá sa už neobnovili. Mesto Nová Baňa bolo aj po vojne antisemitské, cítili rozdiel v

správaní obyvateľov mesta.

Pred vojnou sa nerobili rozdiely medzi ľuďmi, potom ich pokladali za Židov. Ako hovorí pani Stančíková: „Bolo to stále medzi nami“. Mnohí ich veci pobrali a nebolo im príjemné, stretávať ich. Počas arizácii bol byt rodiny Stančíkovcov prebudovaný na školu, až na základe neskoršej žiadosti im bol po pár rokoch vrátený.

Nemali, kde v Novej Bani bývať, tak dočasne zostali u známych. Z Novej Bane putovali do Levíc, kde sa vrátili z veľkej levickej židovskej komunity iba dve rodiny. Ani tu nenašli svoje miesto na spokojný život, a preto sa presťahovali do Bratislavy, kde manžel získal dobré miesto na úrade Zboru povereníkov ako právnik.

Pani Magda na povereníctve pracovala tiež ako úradníčka. Dostali pekný, veľký byt a do roku 1948 žili normálny šťastný život. Stretávali sa s priateľmi, židovskými i nežidovskými. Zmenu priniesli päťdesiate roky, ktoré sa vyznačovali politickými procesmi a výrazne zasiahli aj život Stančíkovcov.

Manželovo uväznenie

Problémy mali aj Židia. Manžel, starý komunista, mal vysoké postavenie a v čistkách v roku 1950 bol obžalovaný a odsúdený za hospodársku sabotáž. Väznený bol v Bratislave, ale okrem písomného kontaktu nemali o sebe žiadne informácie. Nebolo jej počas celých troch rokov umožnené navštevovať ho.

Pani Magda prišla o svoje dobré miesto, bola vysťahovaná z bytu a popritom sa musela starať o smrteľne chorého otca. Premiestnili ju do bytu, kde žili spolu s ňou štyri rodiny, ale ako hovorí, boli to veľmi slušní ľudia. Spomína na tieto dni ako na veľmi ťažké časy. Bez financií, bez dobrej práce, v stiesnených podmienkach na život, bez manžela.

Nakoniec sa jej predsa cez známych podarilo získať podradnú úradnícku prácu. Pre človeka, ktorý toľko všeličoho prežil, bola práca len detail. A tak pracovala, starala sa o otca a čakala na manžela, tešiac sa z každého cenzurovaného dopisu.

Po smrti Stalina konečne boli ukončené tri roky väznenia manžela, ktorý bol neskôr rehabilitovaný, dokonca dostali odškodné a získali slušný dvojizbový byt. Nebol taký pekný a veľký, ako ten predtým, ale stačil na spoločný život. Napriek tomu, že manžel bol zbavený obvinenia, boli kádrové mŕtvoly.

Vdova dlhých štyridsať rokov

Dlho si nevedel nájsť zamestnanie, nakoniec začal pracovať v mliekarňách, kde už pracovala pani Magda. Bola to podradná práca, ale nechcel už nič robiť pre zmenu práce. Bol znechutený, unavený, chorý. Po návrate z väzenia prekonal dva infarkty ako následok vojnových útrap a väznenia počas „slanskiády“, ako hovorí pani Magda. Ten druhý sa mu stal osudným a s podlomeným zdravím vo veku 65 rokov zomrel.

Pani Magda je štyridsať rokov vdova, ale spomienka na šťastné manželstvo jej nikdy nedovolila pripustiť si myšlienku hľadania nového životného partnera. Neskôr zmenila prácu a pracovala v televízii ako sekretárka, čo bola pre ňu celkom zaujímavá práca.

Nakoľko nemala s manželom deti a z početnej rodiny (jej otecko pochádzal z desiatich detí) po vojne ostalo len torzo, v súčasnosti z ich rodiny žijú len ona a jej sesternica, žijúca v Londýne, ktorá ju občas navštevuje. „Je to niečo príšerného“, hovorí pani Magda,“ keď tak človek nad tým premýšľa, tak sa mu ani nechce veriť, že to všetko prežil, že to vôbec bolo možné!“ Na otázky viery pani Magda hovorí, že im nepomohla, napriek tomu, že manžel pochádzal zo silne pobožnej rodiny. Manžel sa jej vlažnému vzťahu k viere prispôsobil, nepraktizovali vieru ani počas vojny, ani po vojne.

Za najkrajšie obdobie svojho života považuje pani Stančíková roky po boku svojho manžela. Možno aj vďaka ťažkým chvíľam, ktoré prežili, si veľmi vážili spoločný život. Cítili kľud, uvoľnenie pomerov, žiadne prenasledovanie štátnou bezpečnosťou. Spoločne chodievali na prechádzky, počúvali hudbu, viedli rozhovory. Tvrdí, s láskou v očiach, že mala strašne dobrého muža. A čo je jej odkazom pre nás všetkých? „Najviac si treba vážiť rodinu. Znamená všetko. Rodinu a starých priateľov nič nenahradí.“

Príbeh bol natočený v rámci projektu "WWII: Spomienky východoeurópskych národov vo vzdelávaní", ktorý je podporený programom Európa pre občanov.

Autor: Dagmar Kúdelová