Strávil vyše tridsať rokov medzi Indiánmi, ako misionár však nebol úspešný. Namiesto toho, aby obrátil juhoamerický kmeň Pirahov na vieru, sám prestal veriť. Americký lingvista a spisovateľ DANIEL EVERETT s hrôzou spomína, akým rizikám vystavil svoje deti, ktoré v džungli žili s ním, no dodnes mu pokoj indiánskej osady chýba. Na Slovensko prišiel prednášať na pozvanie Sokratovho inštitútu.
Prečo ste sa stali misionárom? Viedli vás k náboženstvu rodičia?
Rodičia boli ateisti, takže nie. No keď som mal sedemnásť rokov, bol som rebel, bral som drogy. Stretol som vtedy mladú ženu, ktorá vyrastala v Amazónii medzi Indiánmi, jej rodičia boli misionári a zdalo sa mi, že majú veľmi zaujímavý život. Povedali mi, že aj ja môžem mať veľmi zaujímavý život, ak budem nasledovať Ježiša. Tak som sa stal kresťanom.
Čo si o vás mysleli príslušníci indiánskeho kmeňa Pirahov, keď ste tam prvýkrát pred štyridsiatimi rokmi ako misionár prišli? Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?
Keď som vystupoval z malého lietadla, bolo mi zle od žalúdka, ale nemohol som vracať, lebo som bol obklopený množstvom ľudí. Bolela ma hlava a bolo mi zle, ale oni ma tak nadšene učili svoj jazyk, každý ukazoval na veci, hovorili mi slová a ja som si ich zapisoval. Bol som veľmi šťastný, že tam som a že využívam svoj lingvistický výcvik.
Čoskoro som už spájal slová do viet a im to pripadalo ako zázrak. Vedeli aj to, že prinášam lieky, čo bol hlavný dôvod, prečo chceli, aby som u nich zostal. Potom som si uvedomil, že som súhlasil, že tu strávim zvyšok života ako misionár a neodídem, kým nebudú veriť v Boha. Vedel som, že to bude trvať veľmi dlho.
Kedy vás prijali medzi seba?
Za prvý rok sme si medzi sebou vybudovali dôveru a stali sme sa veľmi blízkymi priateľmi. Predtým sme nemali spoločný jazyk, takže nevedeli nič o mojej motivácii, o tom, čo si myslím. Potom už rozumeli, že nie som hrozbou. Hral som sa napríklad s asi dvanásťročným dievčaťom, bol tam jej otec a ona mu niečo pošepkala.
Spýtal som sa, čo to bolo, a on odpovedal, že povedala, že som jediný muž zvonka, s ktorým sa je ochotná hrať, lebo vie, že mi môže veriť. Fakt, že som mal so sebou vlastné deti, mi veľmi pomohol.
Ako sa vaša rodina prispôsobila životu v džungli, bolo to pre nich ľahšie alebo ťažšie ako pre vás?
Prispôsobili sa rýchlejšie. Moje dcéry mali vtedy šesť rokov a tri roky, rýchlo sa naučili jazyk a celé dni trávili s dievčatami z kmeňa Piraha, plavili sa s nimi na kanoe, chodili s nimi na prechádzky do džungle. Môj syn mal vtedy len rok, takže keď mal tri alebo štyri roky, považoval džungľu za svoj domov, vôbec sa tam nebál.
Moja žena vyrastala v indiánskych osadách, takže hoci to bol veľmi odlišný kmeň s odlišným jazykom, cítila sa ako doma. Dodnes žije na kraji osady.
V čom to bolo u Pirahov iné, než ste očakávali?
Čakal som, že sa budú báť zlých duchov, budú nešťastní, budú hľadať zmysel života a posolstvo kresťanstva tam bude veľmi vítané. No mýlil som sa vo všetkom. Nebáli sa ničoho, milovali život, miesto, kde žili, páčila sa im ich strava, netúžili nikam odísť a kresťanské učenie, napríklad potreba byť spasený, im nič nehovorilo.
Boli to veľmi milí ľudia, ale zároveň veľmi drsní a schopní prežiť v ťažkých podmienkach, nebáli sa zvierat, dobre znášali extrémne teploty aj bolesť, dobre poznali džungľu. To bolo pre mňa veľmi inšpirujúce.
Dokázali ste sa zmieriť s tým, keď sa o bábätko, ktorému zomrela mama, nikto nechcel postarať?
Bolo to veľmi ťažké. Jeho mama bola jedna z najkrajších žien, aké som v živote videl. No náhle ochorela a zomrela. Jej bábätko bolo veľmi podvyživené, lebo ho nemohla dojčiť. Pirahovia povedali, že dieťa zomrie a myslel som si, že sa chystajú ho pochovať spolu s matkou. Povedal som, že sa oň postaráme.
Našli sme spôsob, ako mu podať mlieko, lebo nedokázalo sať, zaviedli sme mu do hrdla hadičku. Starali sme sa oň dňom i nocou, ani sme nespali. Jedného dňa prišiel jeho otec a povedal, že chce svoje dieťa vidieť.
