Začalo sa to ako akákoľvek iná svadba. Ženích si zobral tam prítomnú Libušu Stračiakovú za svoju manželku a sľúbil jej, že ju bude milovať v zdraví i chorobe aj v bohatstve i chudobe.
“Cítim sa hrdo, že nosím meno po manželke a jej rodine. Bol to pre mňa nezvyk možno dva dni.
„
Potom sa usmial. Veď čoby nie. Ešte sa mu aj oči zarosili. Rozhodol sa totiž vzdať starej identity a prijať priezvisko nastávajúcej. Pod záhradným altánkom sa tak druhého septembra minulého roka stal z Vaniaka Stračiak. Dobrovoľne. Aká úľava.
„Vo svojom vnútri som sa rozhodol už veľmi dávno, s nápadom som teda prišiel ja. Chcel som tým vyjadriť postoj k svojej nenapraviteľnej rodine zo strany matky, otca a nevlastného otca. Manželka o mojich plánoch vedela, no ostatných som postavil pred hotovú vec,“ opisuje Vladimír Stračiak.
Rodina sa hotovej veci začudovala. „Matka aj bratanec tým boli natoľko prekvapení, až sa na mňa pozerali ako do prázdnej peňaženky.“
Veď včera tu tých dvadsať eur ešte bolo. Veď včera si sa ešte volal rovnako ako my. A dnes už nie.
Chcú novú identitu
Prijatím manželkinho priezviska sa muži stávajú tak trochu atrakciou a narážajú na viaceré prekážky.
„Robia to muži, ktorí sa chcú z určitého dôvodu vzdať svojej doterajšej identity. V tomto prípade sú ochotní riskovať spoločenský tlak, pretože ide o akt v rozpore s platnou spoločenskou normou,“ vysvetľuje etnologička Kamila Koza Beňová.
Dôvodom zmeny priezviska môže byť aj jeho hanlivá podoba. Svoje o tom vie český evanjelický duchovný a publicista Bohuslav Kokotek. Jeho priezvisko však nie je jediné, pri ktorého vyslovení sa ľuďom prinajmenšom zdvihnú kútiky pier. Podľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra žilo v roku 1998 na Slovensku 35 osôb s priezviskom Buzna, 94 ľudí sa volalo Štetka, 76 osôb Strašifták, štyria mali priezvisko Gamba a až 2542 osôb si za krstným menom písalo Sedlák.
