Rozhovor s Danielom Everettom

Keď prišiel Daniel Everett medzi Pirahov a brazíslkej Amazónii, čakal, že sa budú báť zlých duchov, budú nešťastní, budú hľadať zmysel života a posolstvo kresťanstva tam bude veľmi vítané.
No mýlil sa vo všetkom. Nebáli sa ničoho, milovali život, miesto, kde žili, páčila sa im ich strava, netúžili nikam odísť a kresťanské učenie, napríklad potreba byť spasený, im nič nehovorilo. Boli to veľmi milí ľudia, ale zároveň veľmi drsní a schopní prežiť v ťažkých podmienkach, nebáli sa zvierat, dobre znášali extrémne teploty aj bolesť, dobre poznali džungľu.
Medzi nimi pochopil, že v jeho vnútri je všetko inak, povedal v rozhovore Ely Rybárovej.
Fenomén v mužskom svete

Začalo sa to ako akákoľvek iná svadba. Ženích si zobral tam prítomnú nevestu za svoju manželku a sľúbil jej, že ju bude milovať v zdraví i chorobe aj v bohatstve i chudobe. No keď k nim pristúpili svedkovia a podpísali zápisnicu, ženích prekvapil podpisom. Rozhodol sa totiž vzdať starej identity a prijať priezvisko nastávajúcej. Pod záhradným altánkom sa z neho stal človek s novým menom. Nový človek.
Takých ako on nie je na Slovensku veľa, no tí, čo sa k tomuto kroku podujali, sa niekedy stávajú terčom posmechu alebo sú považovaní za atrakciu. Prečo, zisťoval Mário Šmýkal.
Príbeh chlapíka, ktorý vymyslel miliardový trik

Mrazené jedlo bolo kedysi odpadom, ktorý v New Yorku zakázali podávať aj väzňom. Američan Clarence Birdseye z neho pred 88 rokmi spravil pochúťku, ktorú si chceli kúpiť davy a položil tak základy miliardového biznisu, ktorému sa dodnes darí.
Birdseye, ktorý sa narodil v roku 1886, bol odmalička zvedavý a zaujímal sa o prírodné vedy. Už ako desaťročný lovil zver a naučil sa zvieratá aj preparovať. Úspech prišiel však až potom, čo si všimol, aký trik používajú pri uchovávaní potravín Inuiti.
Čím je jedinečná Ľubľana

Je to milé hlavné mesto s mohutným hradom nad historickým centrom, odkiaľ to je na skok do veľhôr i k moru. Kto v uliciach po oboch stranách riečky Ľubľanica strávi dlhší čas, postupne odhalí viaceré zvláštnosti, vďaka ktorým je slovinská metropola svojská.
Hoci Slovinsko bolo po väčšinu 20. storočia súčasťou Juhoslávie, najvýraznejšie sa pod jeho súčasnosť a zvyky domácich podpísali stáročia v habsburskej monarchii. Či už v podobe tradičných dychových kapiel, obľúbenej a aromatickej kranjskej klobásy alebo v čistote ulíc a námestí. Ľubľana a jej obyvatelia si však zároveň razia vlastnú cestu, pričom sa tu často skloňujú termíny umenie, ekológia a vzdelávanie.
Korčuľovanie s kyslíkovými bombami

Bolela ich hlava, tiekla im krv z nosa, opuchli, ale postupne sa ich telá aklimatizovali. Partia hokejových nadšencov Tatra Eagles prežila veľké dobrodružstvo. Žiadne horúčavy a hokej v klimatizovaných budovách, ale teploty pod nulou a naháňanie puku po zamrznutom jazere vo februárových Himalájach.
„Nebola to zábava. Nadmorská výška nám zo začiatku robila problémy. Kto si to nevyskúšal, neuverí,“ hovorí Ján Pavčo z Oravského Bieleho Potoka. Má s čím porovnávať. Mužstvo si už predtým doprialo netradičné destinácie ako Bangkok, Austrália či Singapur.
Stručná história nápisu: Hollywood

Spýtajte sa dnes niekoho, čo symbolizuje nápis Hollywood, a veľmi pravdepodobne sa vynoria stále tie isté slová: Filmy. Hviezdy. Lesk.
Ibaže tento nápis neznamenal vždy slávu a bohatstvo. Tak, ako sa menilo mesto, menil sa aj význam ikonického znaku. V istej chvíli ho dokonca považovali za verejný problém.

Beata
Balogová
