SME

Milan Richter: Rodičia sa spoznali v Terezíne, sám zažil cenzúru

Básnik vraví, že na Slovensku nie je jednoduché byť Židom ani dnes.

Milan RichterMilan Richter (Zdroj: Post Bellum SK)

Milan Richter sa narodil v Bratislave krátko po vojne, v roku 1948. V podstate celé svoje detstvo prežil v Uníne, malej dedine na Záhorí.

Tak ako mnoho iných detí tých čias, aj on sa narodil rodičom, ktorí sa spoznali na pozadí druhej svetovej vojny. Prvýkrát sa stretli v terezínskom gete. Ona – Erika Grimmová - mala v tom čase iba 24 rokov a svojím šarmom dokázala údajne okúzliť nejedného muža v jej okolí. On bol starý mládenec, štyridsiatnik, ktorý svojej konzervatívnej židovskej matke predstavil viacero dievčat, ani jedna však nespĺňala jej náročné kritéria.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Erika Grimmová

Matku Milana Richtera Eriku Grimmovú pripravila vojna podľa jeho slov „o dievčenstvo v tom najlepšom slova zmysle“. Keď sa konflikt začal, mala len 19 rokov: „Musela nosiť žltú hviezdu, nemohla chodiť s priateľmi do kaviarní, do parkov a už vôbec nie do kina alebo divadla.“

V júni 1939 zmaturovala, no na ďalšie štúdium nemohla ani pomyslieť – Nemci v novembri toho roku

zavreli všetky vysoké školy v Protektoráte Čechy a Morava. Preto sa Erika rozhodla odísť do Prahy a pracovať tam pre židovskú náboženskú obec. No ani tak sa nevyhla transportu a v septembri 1942 ju odviezli do židovského geta Terezín.

Jej rodičov Emila a Amáliu Grimmovcov deportovali do tohto koncentračného tábora o niečo neskôr a istý čas boli v gete spolu. Erikini rodičia sa zhruba po jeden a pol roku ocitli v transporte do Osvienčimu: „Podľa všetkého ich obidvoch na selekcii hneď na rampe poslal doktor Mengele do plynových komôr. Ich mená sú dnes na stene Pinkasovej synagógy v Prahe aj s dátumom úmrtia 9. októbra 1944.“

SkryťVypnúť reklamu

Matka Milana Richtera sa na zozname transportov ocitla tri razy a trikrát ju niekto odtiaľ „vyreklamoval“: „Väčšinou to boli ľudia, ktorí mali blízko k židovskej samospráve a vedeli, ako sa neskôr po vojne dozvedela, že transporty idú do Osvienčimu, že tam je selekcia a že ľudia nemusia prežiť alebo väčšinou neprežijú dlho. Až do konca života mi hovorila, že ju veľmi ťažia tie tri životy, pretože počet deportovaných musel vždy sedieť.“

Z transportu sa väzeň mohol dostať aj tak, že zrazu ochorel, pripomína Milan Richter. Jeho matke dal lekár v lazarete injekciu, po ktorej dostala vysokú horúčku. A ľudí s vysokou horúčkou Nemci do transportov nezaraďovali, pretože sa báli, že by mohli nakaziť dozorcov. Z transportu sa Erike Grimmovej podarilo dostať minimálne raz aj vďaka českému žandárovi, ktorý sa do nej zrejme zamiloval, hoci bol ženatý.

SkryťVypnúť reklamu

Leo Richter

Rodina Richterovcov v Uníne (stará mama Jozefína a otec Leo) musela počas vojny čeliť ťažkým podmienkam a existenčným prekážkam. Začalo sa to tým, že do platnosti vstúpili diskriminačné protižidovské zákony.

Od roku 1941 museli slovenskí Židia platiť vyššie dane ako Nežidia, neskôr úrady zrušili Richterovcom živnosť - obchod s dobytkom a koňmi: „Nesmeli mať ani dom. No vyzerá to tak, že dom na dolnom konci Unína včas predali susedom, ktorí ich potom skryli. Otec si ešte požiadal o výnimku, že je z hospodárskych dôvodov dôležitý Žid – tak sa to vtedy nazývalo.

Ale žiadosť mu kancelária prezidenta Tisa zamietla. Zároveň ho informovali, že kópiu odpovede posielajú úradu v jeho okrese, ktorý zabezpečuje vykonanie príslušného paragrafu, čo znamenalo, že dávali na vedomie veliteľstvu Hlinkovej gardy a nejakým hospodárskym orgánom v okrese Skalica, že tento človek výnimku nedostane a že ho majú zaradiť do transportu.“

SkryťVypnúť reklamu

Podľa jeho slov to urobili tak rafinovane, že ešte v ten deň, ako dostal list, sa musel dostaviť na zhromaždisko, odkiaľ sa odchádzalo do Serede a potom do Osvienčimu. Lea s mamou a neterou však ukryla suseda Štefánia Vlková – čerstvo vydatá mladá žena, ktorá riskovala život celej rodiny. Neskôr sa presúvali medzi viacerými miestami: „Tam boli asi tri rodiny, ktoré si ich takto odovzdávali pol roka. Až ich nakoniec niekto prezradil, prišli gardisti a zobrali ich. To bolo v decembri 1942.“

Dostali sa do pracovného tábora Sereď a aj tam sa im podarilo prežiť vďaka náhode: „Môj otec to zariadil. Dodnes nevieme, ako sa to mohlo stať, a nevedia mi to povedať ani historici, ktorí sa zaoberajú osudom slovenských Židov počas druhej svetovej vojny.

SkryťVypnúť reklamu

Po pracovnom tábore sa rozšírila zvesť, že ak sú tam ,prestarlí´ ľudia, prípadne aj veľmi malé deti, a doma by sa mal kto o nich postarať, tak ich môžu prísť zobrať, čo môj otec okamžite zariadil. Nevieme, ako, ale zariadil. Prišiel niekto s povozom z Unína po jeho mamu Jozefínu a jeho neter Esteru a znovu ich ukrývali. A ukrývali ich až do konca vojny.“

Leo Richter zostal v Seredi až do začiatku Slovenského národného povstania. Na krátky čas tam vypukol chaos – stráže, ktoré pozostávali predovšetkým z príslušníkov Hlinkovej gardy, utiekli a Leo Richter sa dostal na slobodu.

Rozhodol sa ísť pešo do Unína, kde sa skrývala jeho rodina. Po ceste ho však gardisti chytili a vrátili späť do Serede, odkiaľ už odchádzali transporty do Osvienčimu. No zhodou okolností sa ocitol vo vlaku, ktorý šiel do Terezína.

SkryťVypnúť reklamu

Osudové stretnutia

„Z rozprávania mojej mamy Eriky viem, že raz, keď bola s priateľkou Zdenou niekde na nádvorí Hamburských kasární, zrazu uvideli dvoch postarších mužov, ako sa blížia. Jeden z nich bol môj otec, ktorý mal vtedy 44 rokov. Ten druhý bol istý jeho priateľ. Leo si Eriku hneď všimol, lebo mala vtedy veľmi husté vlasy a bola to pekná žena, a povedal: ,Pozri sa. To je ale kočka!´ Moja mama to počula a vraví priateľke Zdene: ,To je ale blbec. To je ale starý chren. Ešte to by mi chýbalo.´“

Nešlo o žiadne romantické stretnutie, ale Leo Richter na krásnu Eriku nezabudol. Opäť sa stretli až o necelé dva roky.

Erika Grimmová sa po skončení vojny vybrala domov, do Olomouca. Tam však zistila, že väčšinu skríň a všelijakých cenností, ktoré jej rodičia ukryli u susedov alebo známych, jej títo už nechceli vrátiť, vraj si u nich nič neschovali.

SkryťVypnúť reklamu

Okrem dvoch skríň a niekoľkých drobností Erike z ich rodinného majetku nič nezostalo. A keďže nemala po návrate z Terezína kde bývať, odišla do Holíča, kde jej matke kedysi patrila časť rodičovského domu.

Ani tam však nepochodila, pretože v ňom už bývali jej dvaja bratanci, ktorí sa vrátili z Osvienčimu. „A práve vtedy sa Leo Richter v Uníne dozvedel, že tá Erika, pekná mladá žena s hustými vlasmi, ktorú kedysi stretol v Terezíne, sa nachádza v Holíči, čo je len desať kilometrov od Unína. Zapriahol do bričky svojho najrýchlejšieho koňa a zobral ju k sebe domov. A tak zostala Erika nakoniec v Uníne a stala sa našou mamou.“

Zázračné dieťa

Hoci podľa matriky žilo v Uníne pred vojnou 16 židovských rodín, po roku 1945 tam boli Richterovci jedinou židovskou rodinou. Väčšina Židov, ktorí sa do svojho rodiska po vojne vrátili, sa onedlho nato vysťahovala, väčšinou do USA a Palestíny. Leo Richter mal po vojne veľké hospodárstvo, no do družstva nikdy nevstúpil (zomrel v roku 1955 na infarkt).

SkryťVypnúť reklamu

Milan Richter vyrastal spolu s ďalšími dvoma súrodencami Petrom a Vierou: „My sme mali pomerne pekné a zaujímavé detstvo. Ja som bol čosi ako zázračné dieťa. Vedel som rátať, čítať a písať, keď som mal 5 rokov, a šach som hral tak dobre, že som všetkých otcových kamarátov porazil, keď prišli k nám „na besedu“ a keď ich otec nahovoril, aby so mnou hrali. Medzi štvrtým a piatym rokom som hral veľmi dobre šach. To bolo moje najlepšie obdobie šachistu – odvtedy som už nikdy tak dobre šach nehral. Ľudia ma mali radi, ako majú radi na dedine niečo raritné.“

Milan Richter spomínal, že ho cestou do obchodu zastavovali dedinčania, dávali mu rôzne príklady, v obchode ho zase vždy požiadali, aby im niečo prečítal. Tvrdí, že pre spolužiakov bol zase „raritný“ svojím vierovyznaním, no podľa neho v dedine nebol cítiť antisemitizmus.

SkryťVypnúť reklamu

Na strednej škole študoval zahraničný obchod: „Z nás mali byť kádre, čo pôjdu pracovať do podnikov zahraničného obchodu, ktorých bolo vtedy v celom Československu možno 20-30. Vďaka tomu sa mohol dostať človek do zahraničia, to bolo vtedy veľmi lákavé. Ale mňa ekonomika veľmi nebavila, mňa bavili jazyky. A na ekonomickej škole s odborom zahraničný obchod bolo tých jazykov viac. Ruština bola povinná, no mali sme nemčinu a od tretej triedy aj angličtinu.“

Na strednej škole sa mu pre jeho pôvod niektorí spolužiaci posmievali a potom sa s tým stretal prakticky celý svoj život. „Byť Židom na Slovensku nie je slasť ani dnes.“ Istý kolega ho celkom nedávno upozornil, aby vo svojej básni nepoužil prívlastok „židovské“, no podľa Milana Richtera sú takéto poznámky absurdné, pretože ak má niektorý slovenský básnik vo veršoch slová „kríž“ či „kostol“, nikto sa nad tým nepozastavuje. „Tolerantnosť. Tá absolútne chýba aj medzi slovenskými intelektuálmi.“

SkryťVypnúť reklamu

August 1968 v Berlíne

Okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy Milan Richter priamo nezažil, lebo bol v tom čase vo východnom Berlíne, kde viedol skupinu vysokoškolákov, ktorí pracovali v miestnom pivovare. So spolužiakmi počúvali vysielanie rozhlasu zo západného Berlína aj prerušované vysielanie Československého rozhlasu.

Východonemeckí súdruhovia ich držali niekoľko dní „pod zámkom“ na ubytovni v pivovare. Nakoniec ich poslali domov špeciálnym vlakom z Postupimu, do ktorého „nazbierali“ slovenských a českých občanov z celého okolia.

Oveľa intenzívnejšie než okupáciu prežívali študenti Filozofickej fakulty UK v Bratislave upálenie Jana Palacha. „Vtedy sa na fakulte štrajkovalo celú noc,“ dodal v tejto súvislosti.

Básne v šuplíku

Prvá báseň „Strach z bieleho dňa“ vyšla Milanovi Richterovi v časopise určenom pre amatérske divadlá v roku 1967. „Prvýkrát mi ju cenzurovali, a to tak, že ju nazvali ,Biely deň’, strach dali preč. Celú prvú časť, ktorá bola negatívna a hovorila o tom, čoho všetkého a ako veľmi sa bojím, vyhodili a nechali iba optimistický záver, čo sa celkom hodilo k názvu ,Biely deň’. Môžem teda povedať: ,Cenzurovali ma od samého začiatku.´“

SkryťVypnúť reklamu

Neskôr, v roku 1969, mu vyšlo viacero básní, napríklad v moravskom časopise Host do domu či v Slovenských pohľadoch.

„Do toho 1968 bola cenzúra. Alexander Dubček a vláda cenzúru zrušili. Po roku 1969, keď nastúpila normalizácia, nebola znovanastolená cenzúra, ale vzniklo čosi ešte horšie: takzvaná autocenzúra. To znamenalo, že sám autor sa mal cenzurovať a nedať do svojich textov nejaké háklivé veci, ďalej to boli redaktori, ktorí cenzurovali, t.j. všeličo škrtali a vyhadzovali, vraviac, že to nie je dobré, že je tam priveľa slov. Čítali to často až ,predposrato´, to znamená, že všetko vyhadzovali, len aby nenarazili. A potom prišli šéfredaktori, ktorí sa ešte viac báli, a riaditelia, tí sa báli všetkého, aj sami seba. Proste, takto to chodilo.“

SkryťVypnúť reklamu

Vydavateľstvá mali s jeho poéziou stále problémy. Podľa jeho slov mali jeho básne v tom čase často pesimistický až tragický nádych a neraz v nich boli náboženské alebo erotické motívy.

„Keď sa im podarilo, vyhodili verš alebo vyhodili jedno slovo. Napríklad v mojej prvej básni - volá sa ,Moja noc’. ,Kričím do lesku dúhového mlieka, / a moja noc / ozve sa mi / jemným zašušťaním ňadier / v plačúcej tráve.´ Hádajte, ktoré slovo im prekážalo. ,Ňadier’. Hoci je tam noc a prší. Sú to proste metafory. Takže dokatovali, doničili moju prvú knižku, ktorá vyšla pod názvom ,Večerné zrkadlá‘. Mala predtým aspoň tri iné názvy. To sa vždy nejakému súdruhovi-redaktorovi nepáčilo.“

Stret s Vojtechom Mihálikom

Do roku 1976 vyšli Milanovi Richterovi ešte ďalšie dve knižky. Ani s jednou však nie je spokojný, pretože boli cenzúrou celkom zničené a ich obsah výrazne zmenený. Keď v roku 1977 nastúpil do funkcie riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ jeden z vtedy najoslavovanejších slovenských básnikov – Vojtech Mihálik, začal mať Milan Richter problémy s vydávaním svojho diela.

SkryťVypnúť reklamu

A nielen on. Dôvodov bolo viacero. Tým hlavným zrejme nesympatie: „Bol antisemita. Taký naozaj vzorový. Presne ten antisemita, ako si ho všetci predstavujeme, akurát že bol inteligentný. Lebo sú aj antisemiti-blbci. Dnes je ich veľa. Ale Mihálik nebol blbec, on to robil zámerne. Z presvedčenia.“

Navyše Milan Richter kritizoval Mihálikovo protežovanie skupiny mladých autorov a autoriek. Oveľa neskôr vyšlo najavo, že súdruh veľký básnik mladé poetky aj sexuálne obťažoval. Nakoniec prišiel zákaz vydávania kníh. Rovnaký problém mali aj ďalší autori z jeho generácie: Ivan Štrpka, Štefan Moravčík či Ján Švantner.

Niektorí mladí autori z Richterovej generácie začali uverejňovať svoje básne v českých časopisoch, čo viedlo až k tomu, že si s nimi Mihálik vymieňali názory cez médiá.

SkryťVypnúť reklamu

„Nakoniec to dopadlo tak, že som nesmel vydávať ďalšie knihy od toho sedemdesiateho šiesteho až do osemdesiateho siedmeho, takže dokopy 11 rokov, ale povedzme že deväť rokov účinných, lebo každá kniha sa nejaký čas pripravovala a schvaľovala, kým vyšla. Nesmel som vydávať ani preklady poézie. Našťastie, keďže to boli neoficiálne zákazy, niekde to ignorovali.

Do redakcií časopisov, do rozhlasu a televízie prišiel občas list z Ústredného výboru KSS alebo zo Zväzu spisovateľov, zrejme so zoznamom, koho by nemali publikovať. Poznám prípad statočného redaktora, ktorý mi po rokoch povedal: ,Ja som ten list dostal, videl som tam tvoje meno, a keďže my sme rovesníci a ja som už o tebe vedel, ten list som roztrhal a hodil do koša. Takže nikto z mojich kolegov sa nedozvedel, že si zakázaný autor.´“

SkryťVypnúť reklamu

Revolučné obdobie

Zákaz sa skončil až v roku 1986 odchodom Vojtecha Mihálika z vydavateľstva. Vtedy sa Milan Richter (v roku 1987) smel stať členom Zväzu spisovateľov a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ mu v rokoch 1987 až 1989 vyšlo šesť či sedem knižných prekladov aj jeho štvrtá zbierka básní „Bezpečné miesto“.

Prešiel rok, dva a Ľubomír Feldek, ktorý Milanovi Richterovi otvoril zabuchnuté dvere do literárneho života na Slovensku, ho 18. novembra 1989 telefonátom pozval, aby prišiel na druhý deň do bratislavskej Umeleckej besedy.

Malo sa tam konať „niečo ako odpoveď na včerajšie brutálne potlačenie študentskej demonštrácie v Prahe na Národní třídě". Richter prišiel do Umeleckej besedy aj s manželkou a deťmi - pravdaže, trocha neskoro.

Koordinačný výbor toho, čo vzápätí nazvali Verejnosťou proti násiliu, už bol zvolený, či skôr menovaný. Richter sa tomu veľmi nepotešil, lebo medzi členmi tohto výboru boli aj dvaja-traja „páni od literatúry", ktorí mu predtým robili problémy. No pochopil, že život je zápas a boj a že si ho odteraz predsa len bude vedieť vyformovať a prežiť tak, ako chce on.

Nemal a nechcel mať nad sebou žiadnych súdruhov či pánov - chcel mať život vo vlastných rukách. „A urobil som dobre," usmieva sa Milan Richter po takmer 30 rokoch. Je to úsmev trocha trpký, ale pristane k jeho sivej brade. A k jeho tvorbe.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 107
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 9 925
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 658
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 782
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 723
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 507
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 041
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Richarda Sulíka nahradil Branislav Gröhling.


a 2 ďalší
Čísla politických subjektov kandidujúcich v júnových voľbách do Európskeho parlamentu.

Oficiálne vyhlasovanie výsledkov volieb sa môže konať až v pondelok.


TASR
Ranný brífing SME

Prečítajte alebo vypočujte si najdôležitejšie správy.


Diskusia Petra Pellegriniho s Ivanom Korčokom v televízii Markíza pred prvým kolom prezidentských volieb.

Diskusia bola predposlednou pred moratóriom


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu