„Azbuka, Azbuka 13, príjem: Hviezdoslavák je skoro zaplnený po tie stromy. Na tejto strane, ako je kostol, stojí strašne veľa ľudí a z kostola vychádza kvantum so zapálenými sviečkami... Za pomoci služobných áut vytláčať masu....Zaraďte sa vedľa seba a vytláčajte to.“
Takéto pokyny si posúvala polícia počas bratislavského veľkého piatka, Sviečkovej demonštrácie, ktorá sa konala 25. marca pred tridsiatimi rokmi. Nenásilné zhromaždenie vtedy dostalo do bratislavských ulíc tisícky ľudí z celého Slovenska, no bolo brutálne potlačené.
Táto akcia bola jedným z najvýznamnejších vystúpení proti komunistickému režimu a predznamenala Nežnú revolúciu.
Hoci hnacím motorom demonštrácie bola tajná cirkev, jej organizátori žiadali nielen náboženskú slobodu, ale aj úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu pre všetkých - veriacich aj ateistov.

„Žiadali sme slobodu pre cirkev, ale tiež sme chápali, že nemožno bojovať len za seba samých, za naše náboženské záujmy. V spoločnosti boli ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv,“ vysvetľoval jeden z hlavných aktivistov tajnej cirkvi Vladimír Jukl v knihe Čas svitania od Jána Šimulčíka.
Slovensko zostalo osamotené
Na začiatku bola iniciatíva Mariána Šťastného zo Svetového kongresu Slovákov zorganizovať protesty pred československými veľvyslanectvami vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne aj disidentovi Jánovi Čarnogurskému.
„Odkaz dostal v čokoláde Milka, ktorú najprv chcel niekomu darovať, ale potom sa predsa na ňu ulakomil, otvoril ju a bol tam tento list,“ spomína dnes František Mikloško, ktorý bol jedným z organizátorov manifestácie.
Na začiatku však nebol presvedčený, že sa chce do takejto akcie pustiť. Na rozdiel od Čarnogurského, ktorý mal podľa Mikloška „hneď chuť do toho ísť, lebo bol politikom od detstva“.