SME
Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky
PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Mina Neustadt: Matka si pred fašistami zachránila manžela, ona pre svojho opustila krajinu

Emigrovať a opustiť milovaných rodičov bolo veľmi ťažké.

(Zdroj: Post Bellum SK)

Mina Neustadt sa narodila v Bratislave 20. júna 1948 ako prvá dcéra do rodiny Anny a Bernarda Kneža-Schönbruna. Otec pochádzal z Iňačoviec pri Michalovciach z ortodoxnej židovskej rodiny.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Všetci jeho príbuzní a blízki (vyše 80 ľudí) zahynuli v koncentračných táboroch. Sám bol povolaný do VI. robotného tábora pre Židov, kde strávil celý čas počas prvej vlny deportácií do koncentračných táborov v roku 1942. Matka pochádzala z Pukanca z evanjelickej rodiny a bola vyučenou krajčírkou.

Zoznámili sa náhodou pri Dunaji v Bratislave, kde sa otec po rozpustení tábora schovával s vlastnoručne vyrobenými falošnými dokladmi na meno Knežo.

Skryť Vypnúť reklamu

Bolo to meno jeho priateľa, gréckokatolíckeho farára, ktorý mu ho dovolil použiť. Po vojne si otec pridal k svojmu vlastnému priezvisku z vďaky aj priezvisko Knežo.

Matka bývala počas vojny v Bratislave u svojej tety a pracovala ako krajčírka. Otec jej hneď pri zoznámení povedal, kto je a aj že sa schováva. Pre matku bolo úplne samozrejmé, že sa o neho postará.

Zobrala ho k rodičom do Pukanca, kde sa nejaký čas skrýval, neskôr sa vrátili do Bratislavy, kde sa jej ho podarilo s pomocou známych ukryť až do oslobodenia.

Šťastné detstvo v zlých časoch

Po vojne sa zobrali. Matka pracovala ako vedúca v krajčírskom salóne a otec študoval na Vysokej škole ekonomickej.

Po vojne zamýšľali nasledovať tisícky československých Židov, ktorí sa sťahovali do Izraela. Otec ale uveril sľubom komunistov, „že všetko bude dobré. Za komunizmu všetci budú rovnoprávni. A tak sme ostali a videli, ako to dopadlo.“

Skryť Vypnúť reklamu

Počas stalinských procesov s výrazným antisemitským pozadím bol otec vzhľadom na svoj židovský pôvod z hodinyna hodinu vyhodený z práce.

Mina odišla s matkou na istý čas k rodine do Pukanca, kde sa narodila jej mladšia sestra. Otec dostal nové miesto vo výrobe ako opravár rádií. Neskôr v 60. rokoch sa zamestnal v Ústave geodézie a kartografie.

Aj napriek tomu spomína Mina na svoje detstvo a mladosť ako na krásne obdobie. Odmalička boli so sestrou rodičmi oboznámené s tragickým osudom ich rodiny a príbuzných v čase vojny. Otvorene sa doma rozprávali o židovstve: „Keď niečo bolo, tak sa o tom hovorilo potichu, keď bolo niečo závažné, išli rolety dole, otecko stlmil hlas.“

Ale vieru v Boha otec po vojne stratil. Obidve dcéry boli vychované k tolerancii a vlastnému postoju k náboženstvu. Samy si mali vybrať, akú úlohu bude v ich živote zohrávať.

Skryť Vypnúť reklamu

Mladosť počas krátkeho uvoľnenia v polovici 60. rokov

Keď sa od polovice 60. rokov postupne uvoľňovala spoločenská situácia, začali sa mladí Bratislavčania zo židovských rodín stretávať v takzvanej „kuchyni“ na Zámockej ulici. Išlo o trávenie času s mladými ľuďmi, ktorí mali podobné rodinné zázemie a životnú skúsenosť.

Náboženstvo nehralo žiadnu rolu. Zúčastňovali sa prednášok, oslavovali spolu židovské sviatky, tancovali, Mina hrala v bigbítovej skupine. Už od šiestich rokov hrala v hudobnej škole na akordeóne. Po skončení základnej školy úspešne absolvovala prijímacie skúšky a v roku 1963 bola prijatá na konzervatórium v Bratislave.

Pravidelné stretnutia so židovskou mládežou v čase dospievania znamenali pre mladú Minu to najkrajšie. V roku 1965 začala chodiť so svojím budúcim manželom, Tomášom Neustadtom. V lete 1965 s ďalšími bratislavskými židovskými rodinami strávili spoločnú dovolenku v Bulharsku.

Skryť Vypnúť reklamu

Ťažké rozhodovanie po 21. auguste 1968

V roku 1968 sa Mine naskytla možnosť zúčastniť sa šesťtýždňového letného prázdninového pobytu v Izraeli. Mladí

ľudia boli pridelení do troch rôznych kibucov. Mina sa dostala s bratom svojho priateľa do skupiny, ktorá bola v československo-argentínskom kibuci Lahavot Haviva.

Pobyt v kibuci si užívala, až kým po 21. auguste neprišli správy o sovietskej okupácii. Mina trávila každý víkend u dobrých známych jej rodičov, kam dostávala z Bratislavy telegramy: „Vráť sa, ostaň, vráť sa, ostaň. Vtedy otecko a mamička nevedeli, čo je správne.“

Profesorka z konzervatória ju prehovárala, aby sa vrátila a dokončila posledný ročník. Izraelčania mali samozrejme záujem, aby tam mladí ľudia ostali. Mina tu ostala do konca novembra.

Skryť Vypnúť reklamu

Nakoniec sa s rodičmi dohodla, že sa stretnú v Rakúsku, aby spolu rozhodli, čo ďalej. Ale situácia sa skomplikovala a nebolo už jednoduché získať rakúske víza. Preto musela pôvodne zakúpenú letenku zrušiť a kúpiť si novú.

Avšak vzhľadom na chaotickú situáciu v Bratislave rodičia jej telegram nikdy nedostali a čakali na dcéru v Hainburgu, ako sa pôvodne dohodli. „Išli sa od strachu zblázniť, čo so mnou je. Volali na ministerstvo vnútra a zistili, že som neprišla.“ Ešte aj dnes je rozprávanie o týchto udalostiach spred 50 rokov veľmi emocionálne. Celá rodina prežívala situáciu veľmi ťažko.

Rozhodovanie sa prelína s príbehom jej vtedajšieho priateľa Tomáša. Ten sa vrátil týždeň pred vpádom sovietskych vojsk do Bratislavy z letnej praxe na univerzite v Bochumi v západnom Nemecku. Po okupácii mu hneď bolo jasné, čo musí urobiť. Povedal si: „To, čo robili s mojimi rodičmi, nebudú robiť so mnou.“ Do týždňa z Bratislavy odišiel a vrátil sa do Bochumi, kde sa o neho postarali.

Skryť Vypnúť reklamu

Koncom novembra sa podarilo Mine stretnúť s matkou v rakúskom Hainburgu, otec na ňu už nemohol čakať. Vtedy už bola rozhodnutá, že sa do Bratislavy nevráti: „Mne to bolo jasné, ja idem za mojim Tomym.“ V Izraeli dostala na cestu do Rakúska len tranzitné víza s obmedzenou platnosťou, keďže oklamala zastupiteľský úrad, že sa vracia do Československa.

Asi mesiac bývala ilegálne bez papierov vo Viedni u známych: „Keby ma bola polícia chytila, tak ma odlifrujú.“ V tom čase bol už veľký problém dostať víza do Nemecka, ľudí nevpúšťali ani do budovy veľvyslanectva. Preto sa Tomáš Neustadt obrátil na profesora, pre ktorého pracoval, a ten obratom zatelefonoval na nemecké ministerstvo zahraničných vecí.

O tri dni dostala Mina vo Viedni kuriérom oznámenie, že si môže vízum na nemeckom veľvyslanectve vyzdvihnúť: „20. decembra som sedela vo vlaku s Tomyho mamičkou, ktorá ho išla navštíviť, a ešte v ten deň sme prišli do Dortmundu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Na svadbu 28. februára 1969 ešte mohli rodičia prísť: „Ako záruka bola moja pätnásťročná sestra, ktorá bola v Bratislave.“ Z manželových rodičov pustili na svadbu len otca, keďže jeho matka bola v Nemecku už v decembri.

Začiatky v Nemecku

Prvá vec bolo dokončenie štúdia. To vôbec nebolo ľahké, lebo prijímacie skúšky na hudobnú vysokú školu boli samozrejme po nemecky: „Keď som sem prišla, vedela som povedať, kto som, čo som, a to bolo všetko.“ Skúškovú komisiu pravdepodobne očarila jej hra na akordeóne a bola prijatá na denné štúdium. Dodnes nevie, ako to bez znalosti jazyka zvládla.

Dokonca musela v roku 1971 štúdium na čas prerušiť, keďže sa jej narodil syn. Chýbal jej len jeden semester. V Nemecku v tom čase neexistovali ani jasle, ani opatrovateľky detí, matky ostávali po narodení dieťaťa doma. Nemali ani okruh známych, ktorí by mohli so synom pomôcť.

Skryť Vypnúť reklamu

Nakoniec mala šťastie a o syna sa postarala susedkina sestra s manželom. „Oni sa stali mojimi druhými rodičmi,“ spomína Mina s vďačnosťou. Štúdium úspešne ukončila a následne vyštudovala ďalší odbor – sluchovú výchovu, ktorú začala aj vyučovať.

V roku 1976 sa im narodila dcéra. Vtedy Mina s vyučovaním prestala a venovala sa len deťom. V roku 1982 sa rodina presťahovala do menšieho mesta Schwerte pri Dortmunde, kde náhodou v tom čase hľadali na hudobnej škole pedagógov. Tak začala opäť pracovať a učiť deti aj dospelých. Tu vyučovala až do odchodu do dôchodku v roku 2007.

Bez rodiny

Mina mala so svojimi rodičmi a sestrou po celý život veľmi blízky a intenzívny vzťah, a preto v emigrácii ťažko znášala, že sa mohli vidieť veľmi zriedkavo. Ešte aj dnes je rozprávanie na túto tému pre ňu veľmi bolestné.

Skryť Vypnúť reklamu

Matka ju navštívila po narodení obidvoch detí v rokoch 1971 a 1976, ale otca videla až po štyroch rokoch. Svoju sestru stretla prvýkrát až po 11 rokoch: „Samozrejme to chýba, to sa nedá dohoniť.“ Manželia boli, ako všetci emigranti, odsúdení v neprítomnosti na 18 mesiacov väzenia nepodmienečne.

V roku 1977 boli na základe „Smernice o úprave právnych vzťahov ČSSR k občanom, ktorí sa zdržujú v cudzine bez povolenia československých úradov“ vyzvaní, aby si svoj vzťah k republike upravili, čo v podstate znamenalo, že sa museli „vykúpiť,“ aby sa vyviazali zo štátneho zväzku.

Len vtedy mohli navštevovať Československo ako cudzí štátni príslušníci a ich príbuzní mohli za nimi vycestovať do zahraničia. Od roku 1979 mohli legálne navštevovať Bratislavu každý rok: „Ale ten pocit ísť cez hranice by som nikomu nedopriala.“

Skryť Vypnúť reklamu

V Nemecku sa Minin manžel stal členom dortmundskej židovskej obce, aj dcéra sa zúčastňovala niektorých aktivít. Mina rozmýšľala o prestupe na židovskú vieru, ale nakoniec si povedala, že formálne osvedčenie o židovskom pôvode nepotrebuje: „A prečo by som? Ja, ktorá som bola v Bratislave dvadsať rokov smradľavá Židovka, prečo mám prestupovať? Len kvôli tomu papieru? Ja viem, čo cítim, čo je moja minulosť, čo je minulosť mojich starých rodičov, ktorých som nepoznala.“

V 90. rokoch ale do židovskej obce chodiť prestali. So svojimi deťmi neoslavovali ani Vianoce, ani židovské sviatky. Ale po narodení vnúčat sa rozhodli, že budú s rodinami svojich detí dodržiavať niektoré židovské sviatky a že obnovia rodinné tradície.

Pocta pre matku

V roku 2009 boli sestry oslovené, že by ich matke za záchranu jej manžela počas vojny mohlo byť udelené ocenenieštátu Izrael „Spravodlivý medzi národmi“. Otec sa o udelenie tohto ocenenia pre svoju manželku zaujímal už skôr, ale matka to nikdy nechcela, vyznamenania nepotrebovala a hovorila, že manžela zachránila z lásky.

Skryť Vypnúť reklamu

Nakoniec sa ale nechala prehovoriť. Tým, že jej manžel už nežil, bolo pre matku veľmi ťažké spomínať na časy, keď boli mladí, a celý proces bol pre ňu vyčerpávajúci. Dnes si Mina čiastočne vyčíta, že jej mamička týmto pre ňu zaťažujúcim obdobím musela prejsť. Ale keď matka v roku 2010 vyznamenanie prevzala, cítila sa byť poctená.

Minulosť a život jej milovaných rodičov zamestnávajú Minu Neustadt dodnes. Jej životným mottom je „žiť a nechať žiť, a súcitiť s druhými“, tak, ako ju vychovali k tolerancii jej rodičia. „Čo zanecháme našim deťom a vnúčatám?“ pýta sa. Je presvedčená, že v dnešnom svete plnom vraždenia a vojen nesmieme zabudnúť na to, aké sa diali strašné veci, aby sa už nikdy neopakovali.

Stále častejšie sa hovorí: „Už stačilo o holokauste, každý rok to isté.“ Pripomínanie týchto tragických udalostí je však potrebné, lebo tí, ktorí ich zažili na vlastnej koži, postupne všetci odchádzajú.

Skryť Vypnúť reklamu

Príbeh bol natočený v rámci projektu "WWII: Spomienky východoeurópskych národov vo vzdelávaní", ktorý je podporený programom Európa pre občanov.

Príbeh bol natočený v rámci projektu "WWII: Spomienky východoeurópskych národov vo vzdelávaní", ktorý je podporený programom Európa pre občanov.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Aká je chémia vôní
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie
  1. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  2. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  3. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  4. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  5. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  8. Aká je chémia vôní
  9. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  10. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 190
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 894
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 13 823
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 932
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 460
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 310
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 924
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 640
  9. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 490
  10. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 294
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Holokaust

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Príbehy pamätníkov od Post Bellum
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Šéfa parlamentu Borisa Kollára v nemocnici najviac navštevovala bývalá manželka Linda Rezešová. Na fotografii sú na plese v Opere v roku 2008.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Peter Schutz

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.

Na nákladných vlakoch musia byť čierni pasažieri pripravení na každé počasie, na bod mrazu aj horúčavy. Na snímke je jeden z Aminových spolujazdcov.
 Presvedčí Kristen Stewart v úlohe princeznej Diany?

Neprehliadnite tiež

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Šéfa parlamentu Borisa Kollára v nemocnici najviac navštevovala bývalá manželka Linda Rezešová. Na fotografii sú na plese v Opere v roku 2008.

Platí výstraha pred poľadovicou s výnimkou Prešovského kraja

S hmlou treba počítať v Žilinskom a Prešovskom kraji.

Ilustračné foto.
O prácu príde 356 ľudí.
Mária Kolíková